Obyčajná rodina je Svätá Rodina „iba preto“ lebo patrí BOHU a tým vlastní BOHA. Svätosť Vašej rodiny, počas Vianoc i v Novom roku 2019, Vám vyprosuje Spoločenstvo Kráľovnej rodiny.
Novinky
Články
KRÁĽOVNÁ RODINY
Byť kráľovnou rodiny znamená byť dobrou ženou v katolíckej cirkvi
Kráľovná rodiny nezabíja svoje dieťa pred narodením (milosrdenstvo Božie odpúšťa hriechy minulosti) a vo svojom manželstve nepoužíva antikoncepciu. S dôvodom zla pre rodinu takýchto praktík sa oboznamuje čítaním dostupnej literatúry a účasťou na prednáškach;
Kráľovná rodiny neveští, nezúčastňuje sa liečiteľských praktík na základe mágie a pod. Snaží sa zo svojho života odstrániť akúkoľvek formu povery.
Kráľovné rodiny sa modlia a sú príkladom pre úplné i neúplné rodiny, ktorých je v súčasnosti veľa. Neodsudzujú žiadne prípady a životné príbehy konkrétnych ľudí, ale svojím životom ukazujú správny smer.
„Je veľmi ľahké závidieť svätým,
nie je jednoduché stávať sa svätými.
Prosím milované dcéry chcite byť sväté.
Všetko čo robíte sa snažte konať v súlade s Božou Vôľou.
Všetky naše namáhania sú zbytočné bez Božieho požehnania.
Každá bolesť prijatá od Boha je radostná bolesť.“
Július Chalupa
Vianočný pozdrav od kňazov
/in Slovenské články /by adminJežiško sa narodil keď bola tma, lebo ľudstvo bolo v duchovnej tme.
On, Svetlo sveta, prináša svetlo nášmu rozumu a teplo do sŕdc
a skrehnutých vzťahov.
Položili ho do jasličiek (krmítka pre zvieratá), lebo sa má stať naším pokrmom.
Krásny Vianočný čas, zdravie, úprimné vzťahy i žiaru úsmevu
vám žehná otec Peter Šimko.
*
List duchovného otca Jozefa Jaraba
Vianoce 2022, Spišské Podhradie, Spišská Kapitula
Vianoce sú pre nás v marazme prežitého času miestom a priestorom na stíšenie a prijatie betlehemskej reality jednoduchosti života. Každé Vianoce nám pripomínajú v čom je krása a hodnota života.
Aj ja sa túžim zaradiť v tomto čase medzi tých, ktorí túto skutočnosť prijímajú do svojho štýlu života, ktorí v Boha úprimne veria a večné spoločenstvo Vianoc je pre nás cieľom. V tomto večnom spoločenstve Vianoc sú pre mňa blízkymi všetci, ktorí nás už predišli na večnosť a pri štedrovečernom stole nám ľudský veľmi chýbajú. Venujme im tichú spomienku, ktorá nech je vyjadrením našej vďačnosti za spoločnú cestu časom a priestorom v rodine, škole, práci, v priateľstve…a hlavne v blízkosti a ľudskosti.
Nám, ktorým životné cesty sa ešte križujú a stretávame sa tvárou v tvár prajem, aby zastavenie a stíšenie Vianoc prinieslo to, čo v tichu svojho života vyslovujem každý deň v modlitbe za Slovensko, keď Pánovi našich životov predkladám prosbu: „Vlej do našich sŕdc jas pravdy a lásky…daj nám poznať, v čom sa nám treba zmeniť a posilňuj nás, aby sme sa k tomu aj úprimne a vytrvalo odhodlali!“
Zo srdca žičím požehnané Vianoce i pokojný čas a priestor života dni roku nového!
Jozef Jarab
*
List otca biskupa Petra Rusnáka spoločenstvám
Milí bratia a sestry v spoločenstvách!
Padá múr odcudzenia medzi osobami, ktoré sa vďaka milosti spoznávajú ako „údy toho istého tela“ a sú všetci „jeden v Kristovi“.
Kristus prichádza na svet, aby v tomto „znaku jednoty“ a „pute lásky“, v ktorých má v Eucharistia svoj zdroj aj vrchol dáva sa spoznať tomuto svetu. Príťažlivosť spoločného života v hnutiach je odrazom obnoveného vedomia a skúsenosti sviatostného eucharistického zdroja, ktorý jediný je schopný vytvoriť spoločenstvo, ktoré svet sám od seba nie je schopný nadobudnúť.
Hnutia sú začiatkom „prozreteľnostnej odpovede“, keď žijú a ohlasujú toto tajomstvo spoločenstva, vzhľadom na príťažlivú silu ich skúseností, a keď vychádzajú v ústrety potrebám ľudskej osoby. Človek je stvorený pre spoločenstvo, ale na druhej strane je pohltený anonymnou masou, ktorá ho znižuje na hodnotu čísla, na súhrn reakcií a funkcií, na ozubený mechanizmus produktívneho stroja a kultúrnej uniformity. Žijeme v globálnej dedine revolúcie komunikačných prostriedkov, ale stále viac chýba komunikácia medzi ľuďmi: vo vzťahoch medzi osobami sa nedarí prekonať odcudzenosť a indiferentizmus, nepriateľstvo a vzájomný odstup.
Preto Vaše komunity priťahujú mnoho pokrstených priamo v cirkvi, ale aj zo sveta tam, kde je rozbitá podstata vzájomného spoločenského prepojenia, kde chýba prijatie blížneho, kde nie je pozornosť zameraná na jeho potreby.
To, čo sa odohrávalo s prvou kresťanskou komunitou, malo by sa odohrávať aj dnes: každá skúsenosť spoločenstva v Cirkvi mala by podnietiť zvolanie plné prekvapenia a obdivu: „Pozrite, ako sa milujú!“ (prečo tak žijú?). Ide o neslýchané svedectvo jednoty pravých, zmierených a bratských vzájomných vzťahov. Zázrak, ktorý spôsobuje Boží Duch kvôli evanjelizácii a obráteniu sveta.
Prinášajte tieto znaky spásy, aby bol Boh všetko vo všetkých.
Požehnané sviatky Kristovho narodenia želá všetkým bratom a sestrám
vladyka Peter
Prichádza Svetlo
/in Slovenské články /by adminPrichádza Večné Svetlo. Vyjdime mu v ústrety.
Modlime sa za naše rodiny: Ruženec SKr v Rádiu Mária December 2022 (kliknite sem)
Povzbudenie na Advent 2022
/in Slovenské články /by admin„Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa, sa nemôže narodiť nič iné iba dobro.“
Sv. Augustín (Komentár k listom sv. Jána 7, 8)
.
Svedectvo – 40 rokov manželstva
našej M. Oľgy s manželom Jánom
S manželom Jankom sme sa poznali od detstva. Chodili sme spolu do školy, hrali sme spolu divadlo, súperili sme, kto bude mať lepší prospech v škole.
Po ukončení ZŠ sa naše cesty stretli v Bratislave, kde on chodil na šupku, ako sa vtedy hovorilo Strednej škole umeleckého priemyslu – SŠUP a ja som chodila na Učňovskú školu Obchodnú a praxovala som na bývalom Dome obuvi, neďaleko tejto školy. Ako stredoškoláci sme boli organizovaní v SZM a spolu sme vystupovali vo folklórnom súbore Zóhran u nás v dedine. Stretávali sme sa ako mládežníci, chodili sme spolu na výlety, stretávali sme sa v klube mládeže a poriadali sme Čaj o piatej. Nebolo to randenie, bolo to spoločné stretávanie, kde sme boli chlapci a dievčatá a spoločne sme využívali voľný čas.
Keď Janko odišiel na vojnu, naše cesty sa viac zblížili. Písali sme si, navštevovala som ho na vojne a snáď každý deň sme si telefonovali ako sa dalo. Cez pevnú linku od mojej mamky z roboty alebo od sesternice, ktorá pracovala na pošte a mala telefón takmer zadarmo. Po roku vojny Jankovi zomrel nešťastnou náhodou otec. Mal iba 48 rokov a pre všetkých to bola veľká rana. Janko sa vrátil z vojny a spolu so sestrou, ktorá je mladšia, žili so svojou mamkou v domčeku, ktorý si postavili rodičia. My máme domček neďaleko, tak povediac za rohom. Čiže keď prišiel Janek z vojny, prebehol ku nám v papučiach. A tak sme si povedali, že keď máme byť spolu, tak sa zoberme a budeme bývať spolu a keď Pán Boh dá, spolu vychováme deti.
Svoje ÁNO pred Bohom a ľuďmi sme si povedali 2. októbra na sviatok Anjelov strážnych v roku 1982, v kostole sv. Margity Antiochijskej v Zohore a sobášil nás náš dlhoročný rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár. Obaja sme mali 23 rokov. Vtedy sme však ani netušili, že budeme tak veľmi našich Anjelov strážnych zamestnávať.
Bývame dodnes v mojom rodičovskom dome. Keď sme sa zobrali, žil ešte aj môj dedko. Čiže v jednom domčeku sme bývali tri generácie. Mamka a otec cez deň chodili do práce a po večeroch a v noci ako sa dalo, šili, prešívali, opravovali šaty. Boli krajčíri, síce nevyučení, ale na dedine si veľmi pochvaľovali lebo nebolo toľko šiat a využívali sa staré šaty, ktoré sa prešívali a hneď boli nové.
Ja som sa nedostala pre posudok /chodila som na hodiny náboženstva/, v čase vlády komunistickej strany, na strednú školu i keď som bola celých 9 rokov vyznamenaná. Takže som navštevovala Učňovskú školu obchodnú, ale na školu som nezanevrela. Urobila som si večernú Ekonomickú strednú školu s maturitou a po maturite som nastúpila na Vysokú školu Ekonomickú v Bratislave, ktorú som tiež robila popri zamestnaní.
Takže počas našej svadby som bola ešte študentkou VŠE. Sedem mesiacov po svadbe sa nám narodil syn. Nebolo to ľahké ani pre jedného. Janko pracoval na polovičný úväzok ako redaktor vo viacerých vydavateľstvách a v slovenskej TV a ja som zostala doma na materskej a popri tom som chodila do školy. Cez deň som sa venovala rodine, v noci učila na skúšky. Nebyť mojich rodičov, ktorí nám veľmi pomáhali, neviem ako by sme to zvládli. Aj napriek tomu, že som sa nedostala do školy kvôli kresťanskej viere a chodení do kostola, nikdy sme nezanevreli na vieru v Boha. Školu som ukončila, keď mal syn 1 rok. Po materskej, ktorá bola vtedy 2 roky, som si hľadala prácu. Lenže nikde nechceli absolventa, i keď som mala prax.
Nakoniec som sa zamestnala v ZŤS v Malackách, na oddelení zásobovania. Doma sa o syna staral Janko, ktorý v tom čase pracoval na voľnej nohe, ako výtvarník-umelec. Dlho som však v ZŤS nepracovala. Čakali sme druhé dieťatko a tak po 14 mesiacoch po nastúpení do práce, som bola znovu doma na materskej. Narodila sa nám dcéra. Vtedy som si uvedomovala oveľa viac, že nebyť mojich rodičov, neviem ako by sme to zvládli. Peňazí sme nemali veľa, ja som bola doma a tak si Janko založil živnosť a venoval sa vydavateľskej činnosti.
Náš rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár, chcel vydávať svoje knihy a poprosil Janka, či by mu knihy nevydal. Ja som prepisovala texty a keď boli korektúry hotové, tlačili sa hárky. Cez deň starosť o rodinu a po nociach sme skladali hárky, aby sme ich mohli zadať ráno na zviazanie. No neboli to ľahké časy, ale ja hovorím, že s Božou pomocou sa všetko zvládne.
S prácou na voľnej nohe, čiže s dnešnou živnosťou však sú spojené nielen príjemné chvíle a zárobky, ale ani nás neobišla skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa tvárili že nám pomáhajú, ale v skutočnosti to bolo naopak. Janko doplatil na svoju vieru v dobro ľudí, s ktorými spolupracoval a takmer sme prišli o všetko. Stálo nás to veľa úsilia, energie, trpezlivosti, ale hlavne viery, že sa veci vyriešia a spoločne nájdeme riešenie. V čase, kedy sme riešili dôležitú životnú otázku, zomrel môj tatko, zomrel môj starší brat a narodilo sa nám tretie dieťatko, dievčatko.
Boli to roky, kedy sme nemali zárobok, mali sme na krku exekúcie a psychické problémy mojej maminky, ktorá po strate tatka a syna, ochorela na Alzheimerovu chorobu a v roku 2003 zomrela.
Ale kde je „núdza najväčšia, pomoc božia najbližšia“. Vtedy som si na materskej otvorila živnosť a ako vyštudovaná ekonómka-účtovníčka, začala som robiť doma účtovníctvo. Najprv to bola len priateľka, ktorá prevádzkovala svoj obchod a postupne sa mi naskladalo pár firiem a tiež som začala pracovať na polovičný úväzok v Základnej škole a Materskej škôlke ako personalistka-mzdárka, takže mali sme nejaké peniažky do domácnosti. Túto činnosť vykonávam dodnes. Janko začal tvoriť svoje vlastné výtvarné diela a tak sa pomaly dostal náš spoločný život do kľudnejších rokov.
Všetky deti nám pokrstil náš pán farár, ako sme mu hovorili, Ján Rybár. Keď pán farár ako 81 ročný odišiel do charitného domu v Pezinku, kde sme ho často navštevovali, našim duchovným otcom sa stal kňaz, Mons. Félix Mikula, ktorý je našim priateľom, radcom, kňazom, ale hlavne úžasným obetavým človekom pre nás i pre celú našu rodinu dodnes.
Deti vyrástli, našli si priateľov a postupne ako sa hovorí vyleteli z hniezda. Najprv v roku 2011 syn, v roku 2012 staršia dcéra a v roku 2016 najmladšia. Postupne nás naše deti obdarili 5 rokov po sebe jedným vnúčatkom. Máme teda 5 vnúčat, traja chlapci a dve dievčatká a v januári sa najmladšej dcére s Božou pomocou narodí šieste vnúča.
Náš priateľ kňaz Félix, mi často hovorí „Olinko, vy síce nemáte veľa peňazí, ale máte obrovské bohatstvo“. Mons. Félix Mikula, bol a stále je, Boží posol pre celú našu rodinu. Takto bol súčasťou aj pri našom 40 ročnom slávení Sviatosti manželstva, pri sv. omši a obnovení si manželských sľubov.
Veľmi si vážime a ďakujeme Bohu a našim Anjelom strážnym, že nás za celých 40 rokov neopustili.
Ďakujeme Bohu a rodičom za dar života.
Ďakujeme Bohu za dar lásky od našich najdrahších, najbližších.
Ďakujeme Bohu za ľudí , ktorí nám pomáhajú a pomohli.
Prežili sme spolu 40 rokov tak ako to išlo, so svojimi radosťami i starosťami a nebyť spoločnej lásky, tolerancie, odpúšťaniu, ťažko by to tak bolo. Ale popri tom si neustále uvedomujeme, akí sme v skutočnosti na duchovné dary –BOHATÍ.
Mária Oľga Hladíková, Zohor, november 2022