Zmeniť na určitý čas prostredie a vnímať iný rytmus času, vedie človeka k premýšľaniu a k pokojnejšiemu prežívaniu prítomného okamihu. Nachádza mnohé súvislosti a uvedomuje si dôležitosť rovnováhy vonkajšieho a vnútorného života. Učí sa pracovať sám so sebou, s vlastnými pocitmi, s ľuďmi. Učí sa nielen prekonávať prekážky, ale prijať aj svoje limity. Čas oddychu môže byť veľkou príležitosťou na oslavu Boha Stvoriteľa.

Na pozemskej ceste sme vlastne pútnikmi všetci. Čo však nosíme v našich batohoch? Nezaťažujú ich staré krivdy, nespravodlivý hnev, žiarlivosť, závisť ….. ? Je dôležité ich pravidelne vyprázdňovať a bojovať so sebou samým. Okresávať svoje ego, priznať si chyby, omyly, pády, slabosti a dôverovať Bohu. Nielen veriť v jeho existenciu, ale veriť JEHO láske, odpusteniu, dobrote a starostlivosti. Tento postoj potom vedie k spomenutému rituálu pútnika: „vstať, vziať na seba svoj kríž a ísť“. Potrebná je však Božia milosť a naša vôľa.

Ľudová zbožnosť je jedným z prejavov náboženského cítenia a má rozličné formy. Púte sú jednou z nich a mňa osobne veľmi priťahujú. Je to taká moja „srdcovka“. Akoby prekonanie určitých prekážok (vzdialenosť, počasie, málo spánku, znížený komfort) zintenzívňovalo nielen emócie, ale aj silu modlitby, Božieho slova a krásu spevu. Vždy som si odnášala hrejivé pocity radosti a zvláštneho odľahčenia.

Keď som asi pred 10 rokmi čítala knihu od Coelha o púti do Santiaga de Compostela, zrodila sa vo mne túžba po jej osobnom poznaní. S veľkým záujmom som počúvala ľudí, ktorí mi o tejto ceste rozprávali a túžba sa menila na predsavzatie. Keďže minulý rok mladšiu dcéru Kristínku vybrali v projektoch dobrovoľníctva na 9 mesiacov do Santiaga de Compostela, stála som pred jasnou výzvou. Zostávalo doriešiť s kým a kedy. Dátum odletu padol na 26. jún a sprevádzala ma staršia dcéra Betka a jej priateľ Tomáš. Aj keď ich hlavným cieľom bolo natočiť dokument, ja som dúfala, že to nebude len o spoznávaní krajiny, ale aj Boha. Pre mňa bola dôležitá i fáza prípravy, do ktorej okrem materiálneho vybavenia patrila účasť na prednáške kňaza Ján Knapíka o tejto ceste, súkromná „novéna“ s rozličnými prosbami a samozrejme spoveď. Uvedomovala som si, že „bez Božieho požehnania, márne sú ľudské namáhania“.

Oficiálne cesty tzv. camino, ktoré vedú do Santiaga de Compostela, majú svoje názvy a je ich niekoľko (asi 7). My sme si vybrali cestu pozdĺž portugalsko-španielskeho pobrežia Atlantického oceánu (camino Portuges da Costa). Od katedrály v Porte (katedrála Sé-katedrálny kostol Nanebovzatia Panny Márie) po katedrálu sv. Jakuba v Santiagu de Compostela, to bolo presne 305 km a trvala nám 13 dní. Prvý večer, keď sme doleteli do Portugalska, prechádzali sme sa úzkymi uličkami a chcela som vojsť do nejakého kostola. Bolo už dosť hodín, ale skúsili sme. Dvere sa nedali otvoriť a práve sme boli na odchode, keď sa za nami objavil starší pán, dvere nám otvoril a odišiel. Bolo tam len niekoľko ľudí, na ktorých som postrehla vyľakané pohľady, bola totiž adorácia. Keď zbadali, že chápeme o čo ide, upokojili sa a o chvíľu nás s úsmevom vyprevádzali. Boh nám pripravil skvelý začiatok.

Každý deň putovania mal takmer rovnaký rituál. Vstať, vziať na plecia batoh (u mňa okolo 7 kg) a ísť. Bola to však príležitosť trénovať nielen svoje telo, ale cvičiť aj svojho ducha. Tým najlepším prostriedkom bola modlitba. Na komunikáciu s Bohom bolo naozaj veľa možností a príležitostí. Obe krajiny majú množstvo krásnych, kamenných kostolov a kaplniek. Väčšina bola otvorených a boli pre nás príjemným zastavením a odpočinkom. Taktiež pri kráčaní v malej skupinke, ktorú sme tvorili, bol veľký priestor na vlastné myšlienky, meditáciu, zahĺbenie do svojho vnútra. Hlavne pri náročnejšom teréne mi hlavou prebiehalo: „pre jeho bolestné umučenie…..“ Každým dňom kilometre pribúdali a niekedy sa zdal ťažší batoh, inokedy nohy.

Bola som šťastná, keď som sa mohla ruženec pri mladých modliť aj nahlas, keď sami chceli, aby som spievala nábožné piesne (dokonca sa zapojili) a keď ma žiadali, aby som pred jedlom „pozvala Hospodina“. Dokonca boli v očakávaní, aký mi príde verš dňa z aplikácie Biblia. Neraz sme si to porovnávali s prežitým dňom a neuveriteľne to vždy zapadlo. Na prvý deň putovania sme mali verš z listu Filipanom „Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách“ (Flp 4,6). Mohlo byť niečo zrozumiteľnejšie? Nie vždy sa nám ušlo ubytovanie v albergue (nocľaháreň pre pútnikov), takže sme z tých 12 nocí počas putovania spali 4x pod holým nebom. Pravdu povediac, s týmto som vôbec nerátala a mala som z toho obavy. Ešte pred púťou som si však povedala, že sa budem snažiť všetky udalosti prijímať tak, ako budú prichádzať. Bez šomrania, kritizovania a nespokojnosti. Prvýkrát sme spali v dedine pri školskom ihrisku, potom na pláži pri Atlantickom oceáne, tretíkrát na lúke pred dedinou a nakoniec pod stromom (pripevnila som tam aj obrázok P. Márie). Teraz som tomu rada, pretože to boli situácie, kedy sme sa akosi viac odovzdali do Božích rúk.

Cesta bola bohatá na stretnutia s ľuďmi rôzneho veku, národnosti, motívov a životných príbehov. Štatistickým pohľadom by som povedala, že medzi pútnikmi prevažujú ženy a čo ma veľmi prekvapilo, putujú sólo. Z vekovej kategórie dominujú mladí ľudia (20-30 rokov) a väčšinou to bola dvojica mladých dievčat (zrejme kamarátky). Konkrétne po našej trase sme stretli najviac Čechov a Nemcov a len jednu Slovenku. Vytváralo sa mnoho príležitostí na zoznámenie. Tým spoločným jazykom bola samozrejme angličtina, takže hlavne mládež si hneď rozumela a vymieňali si kontakty. Medzi pútnikmi, či už v ubytovniach alebo počas cesty a spoločných zastaveniach, bolo cítiť toleranciu a solidaritu. Aj ten, kto kráčal celkom sám, patril do živej reťaze peregrinov a minimálne pozdravom a úsmevom sme sa navzájom podporovali. Každý má inú skúsenosť, ale ja osobne som nadobudla dojem, že prevládal viac turistický motív ako duchovný. Išlo skôr o turistov a cestovateľov než pútnikov.

Camino prirodzene vytváralo priestor na spoznávanie krajiny. Pobrežná trasa bola naozaj úžasná. Pohľad na zapadajúce slnko nad vodami Atlantického oceánu nemohol zostať bez vzdávania chvály Stvoriteľovi. Šum vody súhlasne kontroval. Hneď v prvé dni putovania Portugalskom, sme na viacerých miestach narazili na slávnostné procesie. V dlhých sprievodoch niesli sochu P. Ježiša, P. Márie a iných svätých. Oblečení boli v rôznych kostýmoch, hrali na hudobných nástrojoch a bolo to veľmi slávnostné. Až v jednej dedinke sme sa od miestnych obyvateľov dozvedeli, že sa takto slávi sviatok sv. Jána.

Na portugalskom úseku cesty nebol problém si dokúpiť vodu a potraviny, ale španielska časť nás v tomto zaskočila. Bolo treba prejsť veľký úsek cesty, kým bola taká príležitosť. Raz som bola už veľmi hladná a zásoby sme nemali žiadne. Trocha vody sme si šetrili a ja už som pomaly cítila slabosť. To som však nikomu nepovedala, len pomalšie kráčala. Zanedlho sme prechádzali okolo nejakého odpočívadla, keď nám kývala jedna mladá žena a volala ku sebe. Upratovala na kamenných stoloch a vysvetľovala, že nejaká pútnická skupina tam mala objednané pohostenie a čo zostalo, nechce vyhodiť ani baliť, ale rozdať. Ani si neviete predstaviť ako nám chutilo a boli sme jej veľmi vďační. S radosťou sme si pripomenuli verš, ktorý nás počas cesty najviac oslovil: „Hospodin bude bojovať za vás, vy sa len upokojte“. (Ex 14,14). Tak sme najedení pokojne mohli pokračovať. I keď bol španielsky úsek cesty náročnejší, povzbudzovalo nás už „len“ dvojciferné číslo zostávajúcich kilometrov. Čím sme boli bližšie k cieľu, pribúdalo nielen pečiatok v kredenciáli, ale aj peregrinov. Oficiálne smerové značky, mušľa hrebenatka a žlté šípky, nás spoľahlivo doviedli až ku katedrále sv. Jakuba.

Objatie s mojou mladšou dcérou, ktorá nás pred katedrálou čakala, bolo pre mňa veľkou odmenou. Trošku som z tejto eufórie precitla, keď sme vošli do katedrály a všetko bolo zahalené pod hrubým igelitom. Dcéra mi vysvetlila, že sa tak stalo len nedávno a začínajú sa prípravy na svätý rok, ktorý pripadne o dva roky. Prístupná bola vlastne len socha apoštola Jakuba a jeho hrobka. Bolo zvesené i povestné kadidlo a omše popresúvané do iných kostolov. „Objatie“ sv. apoštola som si ujsť nenechala a odovzdala mu všetkých, ktorých nosím vo svojom srdci a ktorí ma prosili o modlitbu. Na certifikát o absolvovaní cesty sme si samozrejme vystáli dlhú radu a zaradili sa do zoznamu tisícov pútnikov, ktorí svätojakubskú púť vykonali.

S odstupom času vidím, ako sa to všetko vyvíjalo a verím, že čo Boh započne, to aj dokončí v pravý čas. Ďakujem za milosť, že som obohatená o vlastný zážitok z putovania. Verím, že Boh vie, ako sa každého dotknúť a ovocie postupne príde. Chce to len trpezlivosť a dôveru. A k tomu ma učila aj táto cesta. Hospodin je verný. Aleluja!

Buen camino!

S. Moja patrónka na mňa tiež čakala (ďakujem).

Sv. Rita oroduj za nás!