Svedectvo našej Márie Anny Petrovej

Volám sa Anna a ak to bude Božia vôľa, v januári dovŕšim 80 rokov. Som najstaršia z troch detí. Narodila som sa na Šumiaci, v čase druhej svetovej vojny. Otec bol účastníkom protifašistického odboja, na čo bol aj patrične hrdý. Život v tomto tatranskom regióne pod Kráľovou hoľou bol veľmi ťažký. Muži pracovali prevažne ako drevorubači i pastieri a ženy sa venovali domácemu hospodárstvu. Deti pomáhali ako sa dalo. Celé leto sme bývali v jednoduchých podmienkach pri stodole a do dediny sme sa vracali až na jeseň. Avšak v nedeľu a počas náboženských sviatkov sme vždy peši prekonávali túto vzdialenosť do kostola. Rodičia boli v tomto prísni. Ísť do kostola a nakŕmiť statky, bolo pre nich to najdôležitejšie.

Kto pozná gréckokatolícke liturgie vie, akú dôležitú úlohu zohráva spev. Spieva sa veľa a spieva celý kostol bez doprovodu hudby. Mužské a ženské hlasy, v ktorých je vložené množstvo emócií, sa vzájomne dopĺňajú a sú krásnou oslavou Boha. To platí pre staroslovienskú i slovenskú liturgiu. Kroje, ktoré sú vo sviatočných dňoch doteraz, dotvárajú dôstojnosť týchto obradov. Moji rodičia sa modlili po starosloviensky a aj keď sme ako deti mnohému nerozumeli, cítili sme bázeň pred Bohom. Odovzdávali nám vieru, ktorá vychádzala predovšetkým zo srdca. Otec držal v dome regulu a dodržiavanie pôstu ako aj pravidelnú účasť na odpustoch, hlavne do Levoče sme mali povinnosť ísť.

Vydávala som sa ako osemnásťročná. Manžela som mala z tej istej dediny, takže som sa s jednou kravkou a s malou výbavou presťahovala z jedného konca dediny na druhý. Nieže by tam mali viac miesta ako u nás doma, ale bolo to nepísané pravidlo. V drevenici s kuchyňou, jednou izbou a komorou bývala okrem svokrovcov už jedna nevesta s mužom a synom. Takže aj z komory sa ubralo aspoň na spanie. Nejaký ten rok sme museli všetci vydržať spolu vedľa seba.

K rodičom sa prechovávala nielen úcta, ale naďalej aj poslušnosť. Čo povedala svokra, muselo platiť bez diskusie. Bola to „dobrá škola“ cvičenia sa v tejto dôležitej cnosti.

Aj keď nás bolo v tomto príbytku veľa, dvere boli vždy pre každého otvorené. Pocestní sa neraz vyspali na pôjde alebo na gangu. Keď sme mali jedného syna, začali sme svojpomocne stavať dom. Potom sa narodili ešte dvaja chlapci. Veľmi som túžila aj po dcérach, ale nebolo mi dopriate ich vychovať. S obidvoma dievčatkami, ktoré som počala, som sa musela predčasne rozlúčiť. Spontánne potraty v rozličnom štádiu tehotenstva boli príčinou, že nás predčasne opustili. V mojom srdci navždy zostali ako Ninka a Hanka. Takže sme vychovávali 3 synov, žili skromne a pomáhali sme si v rodine navzájom.

Veľmi náročné obdobie prišlo po dvadsiatich rokoch manželstva. Manžel, ktorý pracoval ako lesný robotník, utrpel ťažký pracovný úraz. Kolotoč lekárskych vyšetrení skončil  diagnózou srdca a záverom „trvalá invalidita“. Moje zamestnanie v dedinskej krčme som musela dopĺňať rozličnými brigádami. Manžel sa musel preorientovať na domáce práce, so zamestnaním definitívne skončil. Množstvo liekov a chodenie po lekároch nás stálo nemálo financií. S Božou pomocou sme aj toto obdobie prekonali, synovia dospeli a postupne si zakladali rodiny.

Boli roky, keď sme v dome bývali štyri generácie, nakoľko moja starká žila od začiatku s nami v jednej domácnosti. Utiereň a večiereň nikdy nevynechali. Dožila sa prapravnúčat, čo bolo veľkým požehnaním pre celú rodinu. Roky utekali, vnúčatá pribúdali, rástli a aj keď už nebývali na Šumiaci, trávili tam čo najviac voľného času, preto ich stále považujem za „mojo deti“.

Veľkonočné sviatky v roku 2007 sa navždy zapísali do môjho srdca. Na Bielu sobotu ráno manžel náhle odpadol a nepomohla ani rýchla pomoc, ani záchranný vrtuľník, ani moja túžba sa s ním aspoň rozlúčiť. Ďalšie obdobie bolo časom preplakaných nocí, bezútešných dní, intenzívnych spomienok, hľadania odpovedí. Vyhľadávala som ticho a samotu.  Cítila som, že moje telo mechanicky plní povinnosti, ale akoby mi ani nepatrilo. Pri modlitbe som často rozjímala nad slovami „a tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ a pýtala sa Pána „prečo si nás nevzal spolu ako jedno telo?“ S odstupom času ďakujem za túto krízu, lebo to bolo obdobím úprimného dialógu s Ježišom.

Keď sa zdalo, že som sa s udalosťami zmierila a začala fungovať v bežnom živote, bola som postavená pred úlohu prijať ďalší kríž. V priebehu jedného roka prišlo k rozvodom manželstva jedného i druhého syna. Matky vedia pochopiť, ako trpí materinské srdce, keď vidí chybné životné kroky svojich detí a nemá možnosť to zmeniť. Tentoraz som sa pýtala: „Pane, či už si to dovolil alebo dopustil, čo mi chceš touto situáciou povedať?“. Robila som, čo bolo v mojich silách, aby som zachránila tieto manželstvá, ale nepodarilo sa. S realitou som sa ťažko vyrovnávala, ale už som nerezignovala ako po smrti manžela. Nechcela som nikoho stratiť –  ani nevesty, ani vnúčatá. Nemohla som potlačiť svoje materské zmýšľanie. Nevzdávala som sa a chcela som komunikovať. Na jednu adresu som chodila za synmi, na druhú za vnúčatami a nevestami. Nebolo to jednoduché, lebo všetci sme boli určitým spôsobom emocionálne zranení a každý to svojou povahou inak spracovával.

Pán mi pomohol a so svojou nevestou sme, na pútnických miestach Levoča, Marianka, Litmanová, Lutina, Nitra, Šaštín, v modlitbe odľahčovali bremeno kríža a čerpali silu do ďalších dní. Odovzdávala som svoje obavy, úzkosti, starosti do modlitby akatistu k Bohorodičke, ktorá  najdokonalejšie pozná bolesti matky.

Tak ako to už býva, pribúdali nielen roky, ale aj choroby. Svoje utrpenie som obetovala za uzdravenie vzťahov v rodine. Bolo to pre mňa dôležitejšie ako podlomené zdravie. Ďakujem Stvoriteľovi za dar života a ďakujem aj za privilégium, že som sa dožila tohto veku. Uvedomujem si, že aj ťažké a náročné chvíle na tejto pozemskej púti ma formujú a dávajú príležitosť prinášať obetu. Vždy som prosila hlavne o to, aby ma Pán neopustil. Aby mi dal silu každého milovať, každému odpúšťať a s každým nažívať v pokoji. Veľkým posilnením je pre mňa aj Spoločenstvo Kráľovnej rodiny, ktoré ma prijalo a v ktorom nachádzam podporu a duchovné vedenie pre život veriacej ženy v rodine. Povzbudenie a nádej mi dodávajú i slová pátra Pia: „minulosť ponechať milosrdenstvu, budúcnosť Božej prozreteľnosti a žiť pre prítomnosť“. Tak prosím o milosť a dary Ducha svätého, aby som ešte mohla pomôcť kde treba,  byť užitočná a použiteľná pre Božie kráľovstvo.   Ak už nie fyzicky, aspoň vytrvalou modlitbou za spásu duší nielen mojej rodiny, ale i tých, ktorí to najviac potrebujú.

Hospodin pomiluj!

Mária Anna Petrová, SKr

August 2022

1.júna, na Deň detí, 8 žiakov ZŠ Tupolevova z Petržalky – Emka, Matúš, Laura, Leonard, Sára, Denis, Veronika a Alex, sa modlili v rádiu Mária za deti celého sveta. Nasledovala prehliadka štúdia, pri ktorej sa od  ochotných pracovníkov rádia dozvedeli ako sa vysiela. Riaditeľ rádia Mária, P. Bruno Donoval deti pochválil a obdaroval viacerými darčekmi. Deti mali bohatý duchovný zážitok nielen z dôvodu Dňa detí ale aj sviatku nášho Pána Ježiša Krista, Najvyššieho a večného Kňaza.

Fotografie sú vo fotogalérii – kliknite sem.

Spoločenstvo Kráľovnej rodiny sa 15. mája 2023 zapojilo do aktivít  pro life organizácii, Dňa rodiny, v Bratislave, modlitbou za rodiny, v kostole Kráľovnej rodiny s nasledujúcim program:

.

DEŇ RODINY 15. máj 2023

Pozývame Vás na Modlitby za úctu k životu a rodiny

Pondelok 15. mája 2023  v kostole Kráľovnej rodiny

v Bratislave na Teplickej o 16,00h

Odovzdanie našich rodín do Náručia Božieho Milosrdenstva

a odprosenie hriechov proti životu.

Posvätný Fatimský Radostný ruženec a modlitby za rodiny

18,00 Svätá omša

Po svätej omši – Ruženec za pokoj a ukončenie vojny

Modlitba našej rodiny

         Svätá Nazaretská Rodina s veľkou pokorou, úctou a dôverou prichádzame pred Tvoj obraz.

         Vyprosujeme si od Teba Svätá Rodina, Vieru, Nádej, Lásku, Požehnanie a veľa Milostí. Vyprosujeme to nielen pre našu rodinu, ale aj pre rodiny našej farnosti a celého sveta.

         Svätý Jozef ochranca rodín, vzor čistoty, prosíme Ťa pomáhaj mládencom, manželom a otcom, aby sa vedeli podobať Tvojmu svätému životu.

         Ty svätá Panna Mária, Služobnica Pána, Matka Pána Ježiša, Matka Sedembolestná, trpiaca Matka pod krížom, Kráľovná rodiny, od Teba vyprosujeme pre všetky matky, manželky a devy vzor Tvojho pozemského života. Panna Mária tak ako si Matkou Cirkvi, staň sa aj Matkou domácej Cirkvi v každej rodine, ktorá si uctieva Teba a Tvoje sväté meno. A prosíme aj za tie rodiny, ktoré si Ťa neuctievajú.

Pane Ježišu Kráľ neba i zeme, Kráľ rodín, buď prítomný vo všetkých kresťanských rodinách, buď príkladom a vzorom pre deti svojou láskou a poslušnosťou.

Svätá Nazaretská rodina bývaj s nami, ochraňuj nás a pomáhaj nám obnoviť Život Lásky v našej rodine nie len teraz, ale po všetky ďalšie dni nášho života. Amen.

Otče náš …, Zdravas Mária …, Sláva Otcu …

Advent, 1994, Hradisko, Mama Jozefína Cehuľová

PÁN JEŽIŠ dokázal, že ani smrť ani celé peklo nemá nad ním moc.

ŽIVOT je silnejší než smrť,

ako aj LÁSKA nad nenávisťou,

MIER nad vojnou,

RADOSŤ nad smútkom.

PÁN je VÍŤAZ a takisto my,

ak veríme v Neho.

Žehnám Vás, otec Peter.

Veľkonočný pozdrav od Duchovného otca Jozefa Jaraba:

Ctení moji priatelia,

prajem vám požehnané dni tohoročnej Veľkej noci.

Spomínam na vás a žičím každému z vás hojne jej duchovných i telesných darov.

Aj tieto veľkonočné dni sú príležitosťou prejaviť svoju blízkosť ľuďom okolo nás, venovať vzácne chvíle žijúcim a zachovať pamiatku tých, ktorí nás na ceste života už predišli a spia spánkom pokoja.

S úctou Jozef Jarab

Nech celý svet spozná Zmŕtvychvstalého Krista a nech ho uzná za svojho kráľa.

Viva Cristo Rei.

Nech náš vzťah ku Kristovi je stále hlbší a hlbší tak aby sme sa mu pripodobnili čo najviac.

Modlitba detí

Základné školy Tupolevova a Holičská v Bratislave Petržalke sa v rámci hodín Náboženskej výchovy zapojili do medzinárodného projektu, Pápežských misijných diel, RUKY NÁDEJE.

„Milé deti veľmi sa spolieham na Vašu modlitbu. Bez Vašej modlitby je moja modlitba slabá.“ Táto prosba pápeža Františka oslovila 187 žiakov ZŠ Tupolevova a 135 žiakov ZŠ Holičská, vo všetkých ročníkoch.

Žiaci s ochotou a zodpovednosťou prijali výzvu, počas tohtoročného pôstneho obdobia, modliť sa za pokoj a mier pre všetky deti na svete.

Svoje poslanie prezentovali obkreslením ruky – ruky srdca, ktoré súcití s deťmi vojnou zasiahnutých krajín.

Tvorivosť žiakov sa prejavila na vymaľovaných rukách so symbolmi lásky, spolupatričnosti, modlitby i nádeje. Na rukách sa ako dar nachádzajú srdcia, kvety, chlieb, ovocie … i kríž a ruženec… To všetko by naše deti chceli poslať deťom, ktoré trpia vo vojne. Prekvapujúce sú ruky so Srdcom Pána Ježiša a obrazom Panny Márie, ktoré majú objať všetky deti vo svete a priniesť im radosť. Preškrtnutá zbraň medzi ukrajinskou a ruskou vlajkou vyslala signál, že naše deti nechcú vojnu a modlia sa za jej skončenie.

Malý prvák Róbert zapojil do projektu celú svoju rodinu a priniesol do školy obkreslené ruky svojej mamy, otca i brata.

Spoločná modlitba a kamarátstvo s ukrajinskými deťmi, ktoré navštevujú naše školy, sú dôkazom vzájomného prijatia, priateľskej pomoci i túžby po mieri pre krajiny celého sveta.

M. Ľubomíra Semešová Cehuľová, marec 2023

.

Fotogaléria – kliknite sem

Modlitba Posvätného ruženca v deň Obetovania Pána. (Nahrávka na youtube) – kliknite sem.

Ježiško sa narodil keď bola tma, lebo ľudstvo bolo v duchovnej tme.

On, Svetlo sveta, prináša svetlo nášmu rozumu a teplo do sŕdc

a skrehnutých vzťahov.

Položili ho do jasličiek (krmítka pre zvieratá), lebo sa má stať naším pokrmom.

Krásny Vianočný čas, zdravie, úprimné vzťahy i žiaru úsmevu

vám žehná otec Peter Šimko.

*

List duchovného otca Jozefa Jaraba

Vianoce 2022, Spišské Podhradie, Spišská Kapitula  

Vianoce sú pre nás v marazme prežitého času miestom a priestorom na stíšenie a prijatie betlehemskej reality jednoduchosti života. Každé Vianoce nám pripomínajú v čom je krása a hodnota života.

Aj ja sa túžim zaradiť v tomto čase medzi tých, ktorí túto skutočnosť prijímajú do svojho štýlu života, ktorí v Boha úprimne veria a večné spoločenstvo Vianoc je pre nás cieľom. V tomto večnom spoločenstve Vianoc sú pre mňa blízkymi všetci, ktorí nás už predišli na večnosť a pri štedrovečernom stole nám ľudský veľmi chýbajú. Venujme im tichú spomienku, ktorá nech je vyjadrením našej vďačnosti za spoločnú cestu časom a priestorom v rodine, škole, práci, v priateľstve…a hlavne v blízkosti a ľudskosti.

Nám, ktorým životné cesty sa ešte križujú a stretávame sa tvárou v tvár prajem, aby zastavenie a stíšenie Vianoc prinieslo to, čo v tichu svojho života vyslovujem každý deň v modlitbe za Slovensko, keď Pánovi našich životov predkladám prosbu: „Vlej do našich sŕdc jas pravdy a lásky…daj nám poznať, v čom sa nám treba zmeniť a posilňuj nás, aby sme sa k tomu aj úprimne a vytrvalo odhodlali!“

Zo srdca žičím požehnané Vianoce i pokojný čas a priestor života dni roku nového!

Jozef Jarab

*

List otca biskupa Petra Rusnáka spoločenstvám

Milí bratia a sestry v spoločenstvách!
Padá múr odcudzenia medzi osobami, ktoré sa vďaka milosti spoznávajú ako „údy toho istého tela“ a sú všetci „jeden v Kristovi“.

Kristus prichádza na svet, aby v tomto „znaku jednoty“ a „pute lásky“, v ktorých má v Eucharistia svoj zdroj aj vrchol dáva sa spoznať tomuto svetu. Príťažlivosť spoločného života v hnutiach je odrazom obnoveného vedomia a skúsenosti sviatostného eucharistického zdroja, ktorý jediný je schopný vytvoriť spoločenstvo, ktoré svet sám od seba nie je schopný nadobudnúť.

Hnutia sú začiatkom „prozreteľnostnej odpovede“, keď žijú a ohlasujú toto tajomstvo spoločenstva, vzhľadom na príťažlivú silu ich skúseností, a keď vychádzajú v ústrety potrebám ľudskej osoby. Človek je stvorený pre spoločenstvo, ale na druhej strane je pohltený anonymnou masou, ktorá ho znižuje na hodnotu čísla, na súhrn reakcií a funkcií, na ozubený mechanizmus produktívneho stroja a kultúrnej uniformity. Žijeme v globálnej dedine revolúcie komunikačných prostriedkov, ale stále viac chýba komunikácia medzi ľuďmi: vo vzťahoch medzi osobami sa nedarí prekonať odcudzenosť a indiferentizmus, nepriateľstvo a vzájomný odstup.

Preto Vaše komunity priťahujú mnoho pokrstených priamo v cirkvi, ale aj zo sveta tam, kde je rozbitá podstata vzájomného spoločenského prepojenia, kde chýba prijatie blížneho, kde nie je pozornosť zameraná na jeho potreby.

To, čo sa odohrávalo s prvou kresťanskou komunitou, malo by sa odohrávať aj dnes: každá skúsenosť spoločenstva v Cirkvi mala by podnietiť zvolanie plné prekvapenia a obdivu: „Pozrite, ako sa milujú!“ (prečo tak žijú?). Ide o neslýchané svedectvo jednoty pravých, zmierených a bratských vzájomných vzťahov. Zázrak, ktorý spôsobuje Boží Duch kvôli evanjelizácii a obráteniu sveta.
Prinášajte tieto znaky spásy, aby bol Boh všetko vo všetkých.

Požehnané sviatky Kristovho narodenia želá všetkým bratom a sestrám
vladyka Peter

„Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa, sa nemôže narodiť nič iné iba dobro.“

Sv. Augustín (Komentár k listom sv. Jána 7, 8)

.

 Svedectvo – 40 rokov manželstva

našej M. Oľgy s manželom Jánom

 S manželom Jankom sme sa poznali od detstva. Chodili sme spolu do školy, hrali sme spolu divadlo, súperili sme, kto bude mať lepší prospech v škole.

Po ukončení ZŠ sa naše cesty stretli v Bratislave, kde on chodil na šupku, ako sa vtedy hovorilo Strednej škole umeleckého priemyslu – SŠUP a ja som chodila na Učňovskú školu Obchodnú a praxovala som na bývalom Dome obuvi, neďaleko tejto školy. Ako stredoškoláci sme boli organizovaní v SZM a spolu sme vystupovali vo folklórnom súbore Zóhran u nás v dedine. Stretávali sme sa ako mládežníci, chodili sme spolu na výlety, stretávali sme sa v klube mládeže a poriadali sme Čaj o piatej.  Nebolo to randenie, bolo to spoločné stretávanie, kde sme boli chlapci a dievčatá a spoločne sme využívali voľný čas.

Keď Janko odišiel na vojnu, naše cesty sa viac zblížili. Písali sme si, navštevovala som ho na vojne a snáď každý deň sme si telefonovali ako sa dalo. Cez pevnú linku od mojej mamky z roboty alebo od sesternice, ktorá pracovala na pošte a mala telefón takmer zadarmo. Po roku vojny Jankovi zomrel nešťastnou náhodou otec. Mal iba 48 rokov a pre všetkých to bola veľká rana. Janko sa vrátil z vojny a spolu so sestrou, ktorá je mladšia, žili so svojou mamkou v domčeku, ktorý si postavili rodičia. My máme domček neďaleko, tak povediac za rohom. Čiže keď prišiel Janek z vojny, prebehol ku nám v papučiach. A tak sme si povedali, že keď máme byť spolu, tak sa zoberme a budeme bývať spolu a keď Pán Boh dá, spolu vychováme deti.

Svoje ÁNO pred Bohom a ľuďmi sme si povedali 2. októbra na sviatok Anjelov strážnych v roku 1982, v kostole sv. Margity Antiochijskej v Zohore a sobášil nás náš dlhoročný rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár.  Obaja sme mali 23 rokov.  Vtedy sme však ani netušili, že budeme tak veľmi našich Anjelov strážnych zamestnávať.

Bývame dodnes v mojom rodičovskom dome. Keď sme sa zobrali, žil ešte aj môj dedko. Čiže v jednom domčeku sme bývali tri generácie. Mamka a otec cez deň chodili do práce a po večeroch a v noci ako sa dalo, šili, prešívali, opravovali šaty. Boli krajčíri, síce nevyučení, ale na dedine si veľmi pochvaľovali lebo nebolo toľko šiat a využívali sa staré šaty, ktoré sa prešívali a hneď boli nové.

Ja som sa nedostala pre posudok /chodila som na hodiny náboženstva/, v čase vlády komunistickej strany, na strednú školu i keď som bola celých 9 rokov vyznamenaná. Takže som navštevovala Učňovskú školu obchodnú, ale na školu som nezanevrela. Urobila som si večernú Ekonomickú strednú školu s maturitou a po maturite som nastúpila na Vysokú školu Ekonomickú v Bratislave, ktorú som tiež robila popri zamestnaní.

Takže počas našej svadby som bola ešte študentkou VŠE.  Sedem mesiacov po svadbe sa nám narodil syn. Nebolo to ľahké ani pre jedného. Janko pracoval na polovičný úväzok ako redaktor vo viacerých vydavateľstvách a v slovenskej TV a ja som zostala doma na materskej a popri tom som chodila do školy. Cez deň som sa venovala rodine, v noci učila na skúšky. Nebyť mojich rodičov, ktorí nám veľmi pomáhali, neviem ako by sme to zvládli. Aj napriek tomu, že som sa nedostala do školy kvôli kresťanskej viere a chodení do kostola, nikdy sme nezanevreli na vieru v Boha. Školu som ukončila, keď mal syn 1 rok. Po materskej, ktorá bola vtedy 2 roky, som si hľadala prácu. Lenže nikde nechceli absolventa, i keď som mala prax.

Nakoniec som sa zamestnala v ZŤS v Malackách, na oddelení zásobovania. Doma sa o syna staral Janko, ktorý v tom čase pracoval na voľnej nohe, ako výtvarník-umelec. Dlho som však v ZŤS nepracovala. Čakali sme druhé dieťatko a tak po 14 mesiacoch po nastúpení do práce, som bola znovu doma na materskej. Narodila sa nám dcéra. Vtedy som si uvedomovala oveľa viac, že nebyť mojich rodičov, neviem ako by sme to zvládli. Peňazí sme nemali veľa, ja som bola doma a tak si Janko založil živnosť a venoval sa vydavateľskej činnosti.

Náš rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár, chcel vydávať svoje knihy a poprosil Janka, či by mu knihy nevydal. Ja som prepisovala texty a keď boli korektúry hotové, tlačili sa hárky. Cez deň starosť o rodinu a po nociach sme skladali hárky, aby sme ich mohli zadať ráno na zviazanie. No neboli to ľahké časy, ale ja hovorím, že s Božou pomocou sa všetko zvládne.

S prácou na voľnej nohe, čiže s dnešnou živnosťou však sú spojené nielen príjemné chvíle a zárobky, ale ani nás neobišla skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa tvárili že nám pomáhajú, ale v skutočnosti to bolo naopak. Janko doplatil na svoju vieru v dobro ľudí, s ktorými spolupracoval a takmer sme prišli o všetko. Stálo nás to veľa úsilia, energie, trpezlivosti, ale hlavne viery, že sa veci vyriešia a spoločne nájdeme riešenie. V čase, kedy sme riešili dôležitú životnú otázku, zomrel môj tatko, zomrel môj starší brat a narodilo sa nám tretie dieťatko, dievčatko.

Boli to roky, kedy sme nemali zárobok, mali sme na krku exekúcie a psychické problémy mojej maminky, ktorá po strate tatka a syna, ochorela na Alzheimerovu chorobu a v roku 2003 zomrela.

Ale kde je „núdza najväčšia, pomoc božia najbližšia“. Vtedy som si na materskej otvorila živnosť a ako vyštudovaná ekonómka-účtovníčka, začala som robiť doma účtovníctvo. Najprv to bola len priateľka, ktorá prevádzkovala svoj obchod a postupne sa mi naskladalo pár firiem a tiež som začala pracovať na polovičný úväzok v Základnej škole a Materskej škôlke ako personalistka-mzdárka, takže mali sme nejaké peniažky do domácnosti. Túto činnosť vykonávam dodnes. Janko začal tvoriť svoje vlastné výtvarné diela a tak sa pomaly dostal náš spoločný život do kľudnejších rokov.

Všetky deti nám pokrstil náš pán farár, ako sme mu hovorili, Ján Rybár. Keď pán farár ako 81 ročný odišiel do charitného domu v Pezinku, kde sme ho často navštevovali, našim duchovným otcom sa stal kňaz, Mons. Félix Mikula, ktorý je našim priateľom, radcom,  kňazom, ale hlavne úžasným obetavým človekom pre nás i pre celú našu rodinu dodnes.

Deti vyrástli, našli si priateľov a postupne ako sa hovorí vyleteli z hniezda. Najprv v roku 2011 syn, v roku 2012 staršia dcéra a v roku 2016 najmladšia. Postupne nás naše deti obdarili 5 rokov po sebe jedným vnúčatkom. Máme teda 5 vnúčat, traja chlapci a dve dievčatká a v januári sa najmladšej dcére s Božou pomocou narodí šieste vnúča.

Náš priateľ kňaz Félix, mi často hovorí „Olinko, vy síce nemáte veľa peňazí, ale máte obrovské bohatstvo“. Mons. Félix Mikula, bol a stále je, Boží posol pre celú našu rodinu. Takto bol súčasťou aj pri našom 40 ročnom slávení Sviatosti manželstva, pri sv. omši a obnovení si manželských sľubov.

Veľmi si vážime a ďakujeme Bohu a našim Anjelom strážnym, že nás za celých 40 rokov neopustili.

Ďakujeme Bohu a rodičom za dar života.

Ďakujeme Bohu za dar lásky od našich najdrahších, najbližších.

Ďakujeme Bohu za ľudí , ktorí nám pomáhajú a pomohli.

Prežili sme spolu 40 rokov tak ako to išlo, so svojimi radosťami i starosťami a nebyť spoločnej lásky, tolerancie, odpúšťaniu, ťažko by to tak bolo. Ale popri tom si neustále uvedomujeme, akí sme v skutočnosti na duchovné dary –BOHATÍ.

Mária Oľga Hladíková, Zohor, november 2022

Mária Simma nazýva duše v očistci úbohé duše.

7 . novembra, v deň slávnosti Všetkých svätých dominikánskej rodiny, sme sa spoločne modlili na Petržalskom cintoríne, za úbohé duše našich rodín a prosili sme, aby sa čím skôr mohli večne radovať v objatí Božej Lásky.

Modlitba za najzanedbávanejšie duše v očistci.

Mária Simma

Ježišu, pre agóniu zo smrti, ktorú si podstúpil v Getsemanskej záhrade,

pri bičovaní

a tŕním korunovaní,

na ceste na Golgotu,

pri svojom ukrižovaní

a pri svojej smrti,

zmiluj sa nad dušami v očistci

a najmä nad tými, ktoré sú úplne zabudnuté.

Vysloboď ich z ich trpkých bolestí,

povolaj ich k sebe

a objím ich vo svojom náručí v Nebi. Amen.