PÁN JEŽIŠ dokázal, že ani smrť ani celé peklo nemá nad ním moc.

ŽIVOT je silnejší než smrť,

ako aj LÁSKA nad nenávisťou,

MIER nad vojnou,

RADOSŤ nad smútkom.

PÁN je VÍŤAZ a takisto my,

ak veríme v Neho.

Žehnám Vás, otec Peter.

Veľkonočný pozdrav od Duchovného otca Jozefa Jaraba:

Ctení moji priatelia,

prajem vám požehnané dni tohoročnej Veľkej noci.

Spomínam na vás a žičím každému z vás hojne jej duchovných i telesných darov.

Aj tieto veľkonočné dni sú príležitosťou prejaviť svoju blízkosť ľuďom okolo nás, venovať vzácne chvíle žijúcim a zachovať pamiatku tých, ktorí nás na ceste života už predišli a spia spánkom pokoja.

S úctou Jozef Jarab

Nech celý svet spozná Zmŕtvychvstalého Krista a nech ho uzná za svojho kráľa.

Viva Cristo Rei.

Nech náš vzťah ku Kristovi je stále hlbší a hlbší tak aby sme sa mu pripodobnili čo najviac.

Modlitba detí

Základné školy Tupolevova a Holičská v Bratislave Petržalke sa v rámci hodín Náboženskej výchovy zapojili do medzinárodného projektu, Pápežských misijných diel, RUKY NÁDEJE.

„Milé deti veľmi sa spolieham na Vašu modlitbu. Bez Vašej modlitby je moja modlitba slabá.“ Táto prosba pápeža Františka oslovila 187 žiakov ZŠ Tupolevova a 135 žiakov ZŠ Holičská, vo všetkých ročníkoch.

Žiaci s ochotou a zodpovednosťou prijali výzvu, počas tohtoročného pôstneho obdobia, modliť sa za pokoj a mier pre všetky deti na svete.

Svoje poslanie prezentovali obkreslením ruky – ruky srdca, ktoré súcití s deťmi vojnou zasiahnutých krajín.

Tvorivosť žiakov sa prejavila na vymaľovaných rukách so symbolmi lásky, spolupatričnosti, modlitby i nádeje. Na rukách sa ako dar nachádzajú srdcia, kvety, chlieb, ovocie … i kríž a ruženec… To všetko by naše deti chceli poslať deťom, ktoré trpia vo vojne. Prekvapujúce sú ruky so Srdcom Pána Ježiša a obrazom Panny Márie, ktoré majú objať všetky deti vo svete a priniesť im radosť. Preškrtnutá zbraň medzi ukrajinskou a ruskou vlajkou vyslala signál, že naše deti nechcú vojnu a modlia sa za jej skončenie.

Malý prvák Róbert zapojil do projektu celú svoju rodinu a priniesol do školy obkreslené ruky svojej mamy, otca i brata.

Spoločná modlitba a kamarátstvo s ukrajinskými deťmi, ktoré navštevujú naše školy, sú dôkazom vzájomného prijatia, priateľskej pomoci i túžby po mieri pre krajiny celého sveta.

M. Ľubomíra Semešová Cehuľová, marec 2023

.

Fotogaléria – kliknite sem

Modlitba Posvätného ruženca v deň Obetovania Pána. (Nahrávka na youtube) – kliknite sem.

Ježiško sa narodil keď bola tma, lebo ľudstvo bolo v duchovnej tme.

On, Svetlo sveta, prináša svetlo nášmu rozumu a teplo do sŕdc

a skrehnutých vzťahov.

Položili ho do jasličiek (krmítka pre zvieratá), lebo sa má stať naším pokrmom.

Krásny Vianočný čas, zdravie, úprimné vzťahy i žiaru úsmevu

vám žehná otec Peter Šimko.

*

List duchovného otca Jozefa Jaraba

Vianoce 2022, Spišské Podhradie, Spišská Kapitula  

Vianoce sú pre nás v marazme prežitého času miestom a priestorom na stíšenie a prijatie betlehemskej reality jednoduchosti života. Každé Vianoce nám pripomínajú v čom je krása a hodnota života.

Aj ja sa túžim zaradiť v tomto čase medzi tých, ktorí túto skutočnosť prijímajú do svojho štýlu života, ktorí v Boha úprimne veria a večné spoločenstvo Vianoc je pre nás cieľom. V tomto večnom spoločenstve Vianoc sú pre mňa blízkymi všetci, ktorí nás už predišli na večnosť a pri štedrovečernom stole nám ľudský veľmi chýbajú. Venujme im tichú spomienku, ktorá nech je vyjadrením našej vďačnosti za spoločnú cestu časom a priestorom v rodine, škole, práci, v priateľstve…a hlavne v blízkosti a ľudskosti.

Nám, ktorým životné cesty sa ešte križujú a stretávame sa tvárou v tvár prajem, aby zastavenie a stíšenie Vianoc prinieslo to, čo v tichu svojho života vyslovujem každý deň v modlitbe za Slovensko, keď Pánovi našich životov predkladám prosbu: „Vlej do našich sŕdc jas pravdy a lásky…daj nám poznať, v čom sa nám treba zmeniť a posilňuj nás, aby sme sa k tomu aj úprimne a vytrvalo odhodlali!“

Zo srdca žičím požehnané Vianoce i pokojný čas a priestor života dni roku nového!

Jozef Jarab

*

List otca biskupa Petra Rusnáka spoločenstvám

Milí bratia a sestry v spoločenstvách!
Padá múr odcudzenia medzi osobami, ktoré sa vďaka milosti spoznávajú ako „údy toho istého tela“ a sú všetci „jeden v Kristovi“.

Kristus prichádza na svet, aby v tomto „znaku jednoty“ a „pute lásky“, v ktorých má v Eucharistia svoj zdroj aj vrchol dáva sa spoznať tomuto svetu. Príťažlivosť spoločného života v hnutiach je odrazom obnoveného vedomia a skúsenosti sviatostného eucharistického zdroja, ktorý jediný je schopný vytvoriť spoločenstvo, ktoré svet sám od seba nie je schopný nadobudnúť.

Hnutia sú začiatkom „prozreteľnostnej odpovede“, keď žijú a ohlasujú toto tajomstvo spoločenstva, vzhľadom na príťažlivú silu ich skúseností, a keď vychádzajú v ústrety potrebám ľudskej osoby. Človek je stvorený pre spoločenstvo, ale na druhej strane je pohltený anonymnou masou, ktorá ho znižuje na hodnotu čísla, na súhrn reakcií a funkcií, na ozubený mechanizmus produktívneho stroja a kultúrnej uniformity. Žijeme v globálnej dedine revolúcie komunikačných prostriedkov, ale stále viac chýba komunikácia medzi ľuďmi: vo vzťahoch medzi osobami sa nedarí prekonať odcudzenosť a indiferentizmus, nepriateľstvo a vzájomný odstup.

Preto Vaše komunity priťahujú mnoho pokrstených priamo v cirkvi, ale aj zo sveta tam, kde je rozbitá podstata vzájomného spoločenského prepojenia, kde chýba prijatie blížneho, kde nie je pozornosť zameraná na jeho potreby.

To, čo sa odohrávalo s prvou kresťanskou komunitou, malo by sa odohrávať aj dnes: každá skúsenosť spoločenstva v Cirkvi mala by podnietiť zvolanie plné prekvapenia a obdivu: „Pozrite, ako sa milujú!“ (prečo tak žijú?). Ide o neslýchané svedectvo jednoty pravých, zmierených a bratských vzájomných vzťahov. Zázrak, ktorý spôsobuje Boží Duch kvôli evanjelizácii a obráteniu sveta.
Prinášajte tieto znaky spásy, aby bol Boh všetko vo všetkých.

Požehnané sviatky Kristovho narodenia želá všetkým bratom a sestrám
vladyka Peter

„Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa, sa nemôže narodiť nič iné iba dobro.“

Sv. Augustín (Komentár k listom sv. Jána 7, 8)

.

 Svedectvo – 40 rokov manželstva

našej M. Oľgy s manželom Jánom

 S manželom Jankom sme sa poznali od detstva. Chodili sme spolu do školy, hrali sme spolu divadlo, súperili sme, kto bude mať lepší prospech v škole.

Po ukončení ZŠ sa naše cesty stretli v Bratislave, kde on chodil na šupku, ako sa vtedy hovorilo Strednej škole umeleckého priemyslu – SŠUP a ja som chodila na Učňovskú školu Obchodnú a praxovala som na bývalom Dome obuvi, neďaleko tejto školy. Ako stredoškoláci sme boli organizovaní v SZM a spolu sme vystupovali vo folklórnom súbore Zóhran u nás v dedine. Stretávali sme sa ako mládežníci, chodili sme spolu na výlety, stretávali sme sa v klube mládeže a poriadali sme Čaj o piatej.  Nebolo to randenie, bolo to spoločné stretávanie, kde sme boli chlapci a dievčatá a spoločne sme využívali voľný čas.

Keď Janko odišiel na vojnu, naše cesty sa viac zblížili. Písali sme si, navštevovala som ho na vojne a snáď každý deň sme si telefonovali ako sa dalo. Cez pevnú linku od mojej mamky z roboty alebo od sesternice, ktorá pracovala na pošte a mala telefón takmer zadarmo. Po roku vojny Jankovi zomrel nešťastnou náhodou otec. Mal iba 48 rokov a pre všetkých to bola veľká rana. Janko sa vrátil z vojny a spolu so sestrou, ktorá je mladšia, žili so svojou mamkou v domčeku, ktorý si postavili rodičia. My máme domček neďaleko, tak povediac za rohom. Čiže keď prišiel Janek z vojny, prebehol ku nám v papučiach. A tak sme si povedali, že keď máme byť spolu, tak sa zoberme a budeme bývať spolu a keď Pán Boh dá, spolu vychováme deti.

Svoje ÁNO pred Bohom a ľuďmi sme si povedali 2. októbra na sviatok Anjelov strážnych v roku 1982, v kostole sv. Margity Antiochijskej v Zohore a sobášil nás náš dlhoročný rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár.  Obaja sme mali 23 rokov.  Vtedy sme však ani netušili, že budeme tak veľmi našich Anjelov strážnych zamestnávať.

Bývame dodnes v mojom rodičovskom dome. Keď sme sa zobrali, žil ešte aj môj dedko. Čiže v jednom domčeku sme bývali tri generácie. Mamka a otec cez deň chodili do práce a po večeroch a v noci ako sa dalo, šili, prešívali, opravovali šaty. Boli krajčíri, síce nevyučení, ale na dedine si veľmi pochvaľovali lebo nebolo toľko šiat a využívali sa staré šaty, ktoré sa prešívali a hneď boli nové.

Ja som sa nedostala pre posudok /chodila som na hodiny náboženstva/, v čase vlády komunistickej strany, na strednú školu i keď som bola celých 9 rokov vyznamenaná. Takže som navštevovala Učňovskú školu obchodnú, ale na školu som nezanevrela. Urobila som si večernú Ekonomickú strednú školu s maturitou a po maturite som nastúpila na Vysokú školu Ekonomickú v Bratislave, ktorú som tiež robila popri zamestnaní.

Takže počas našej svadby som bola ešte študentkou VŠE.  Sedem mesiacov po svadbe sa nám narodil syn. Nebolo to ľahké ani pre jedného. Janko pracoval na polovičný úväzok ako redaktor vo viacerých vydavateľstvách a v slovenskej TV a ja som zostala doma na materskej a popri tom som chodila do školy. Cez deň som sa venovala rodine, v noci učila na skúšky. Nebyť mojich rodičov, ktorí nám veľmi pomáhali, neviem ako by sme to zvládli. Aj napriek tomu, že som sa nedostala do školy kvôli kresťanskej viere a chodení do kostola, nikdy sme nezanevreli na vieru v Boha. Školu som ukončila, keď mal syn 1 rok. Po materskej, ktorá bola vtedy 2 roky, som si hľadala prácu. Lenže nikde nechceli absolventa, i keď som mala prax.

Nakoniec som sa zamestnala v ZŤS v Malackách, na oddelení zásobovania. Doma sa o syna staral Janko, ktorý v tom čase pracoval na voľnej nohe, ako výtvarník-umelec. Dlho som však v ZŤS nepracovala. Čakali sme druhé dieťatko a tak po 14 mesiacoch po nastúpení do práce, som bola znovu doma na materskej. Narodila sa nám dcéra. Vtedy som si uvedomovala oveľa viac, že nebyť mojich rodičov, neviem ako by sme to zvládli. Peňazí sme nemali veľa, ja som bola doma a tak si Janko založil živnosť a venoval sa vydavateľskej činnosti.

Náš rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár, chcel vydávať svoje knihy a poprosil Janka, či by mu knihy nevydal. Ja som prepisovala texty a keď boli korektúry hotové, tlačili sa hárky. Cez deň starosť o rodinu a po nociach sme skladali hárky, aby sme ich mohli zadať ráno na zviazanie. No neboli to ľahké časy, ale ja hovorím, že s Božou pomocou sa všetko zvládne.

S prácou na voľnej nohe, čiže s dnešnou živnosťou však sú spojené nielen príjemné chvíle a zárobky, ale ani nás neobišla skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa tvárili že nám pomáhajú, ale v skutočnosti to bolo naopak. Janko doplatil na svoju vieru v dobro ľudí, s ktorými spolupracoval a takmer sme prišli o všetko. Stálo nás to veľa úsilia, energie, trpezlivosti, ale hlavne viery, že sa veci vyriešia a spoločne nájdeme riešenie. V čase, kedy sme riešili dôležitú životnú otázku, zomrel môj tatko, zomrel môj starší brat a narodilo sa nám tretie dieťatko, dievčatko.

Boli to roky, kedy sme nemali zárobok, mali sme na krku exekúcie a psychické problémy mojej maminky, ktorá po strate tatka a syna, ochorela na Alzheimerovu chorobu a v roku 2003 zomrela.

Ale kde je „núdza najväčšia, pomoc božia najbližšia“. Vtedy som si na materskej otvorila živnosť a ako vyštudovaná ekonómka-účtovníčka, začala som robiť doma účtovníctvo. Najprv to bola len priateľka, ktorá prevádzkovala svoj obchod a postupne sa mi naskladalo pár firiem a tiež som začala pracovať na polovičný úväzok v Základnej škole a Materskej škôlke ako personalistka-mzdárka, takže mali sme nejaké peniažky do domácnosti. Túto činnosť vykonávam dodnes. Janko začal tvoriť svoje vlastné výtvarné diela a tak sa pomaly dostal náš spoločný život do kľudnejších rokov.

Všetky deti nám pokrstil náš pán farár, ako sme mu hovorili, Ján Rybár. Keď pán farár ako 81 ročný odišiel do charitného domu v Pezinku, kde sme ho často navštevovali, našim duchovným otcom sa stal kňaz, Mons. Félix Mikula, ktorý je našim priateľom, radcom,  kňazom, ale hlavne úžasným obetavým človekom pre nás i pre celú našu rodinu dodnes.

Deti vyrástli, našli si priateľov a postupne ako sa hovorí vyleteli z hniezda. Najprv v roku 2011 syn, v roku 2012 staršia dcéra a v roku 2016 najmladšia. Postupne nás naše deti obdarili 5 rokov po sebe jedným vnúčatkom. Máme teda 5 vnúčat, traja chlapci a dve dievčatká a v januári sa najmladšej dcére s Božou pomocou narodí šieste vnúča.

Náš priateľ kňaz Félix, mi často hovorí „Olinko, vy síce nemáte veľa peňazí, ale máte obrovské bohatstvo“. Mons. Félix Mikula, bol a stále je, Boží posol pre celú našu rodinu. Takto bol súčasťou aj pri našom 40 ročnom slávení Sviatosti manželstva, pri sv. omši a obnovení si manželských sľubov.

Veľmi si vážime a ďakujeme Bohu a našim Anjelom strážnym, že nás za celých 40 rokov neopustili.

Ďakujeme Bohu a rodičom za dar života.

Ďakujeme Bohu za dar lásky od našich najdrahších, najbližších.

Ďakujeme Bohu za ľudí , ktorí nám pomáhajú a pomohli.

Prežili sme spolu 40 rokov tak ako to išlo, so svojimi radosťami i starosťami a nebyť spoločnej lásky, tolerancie, odpúšťaniu, ťažko by to tak bolo. Ale popri tom si neustále uvedomujeme, akí sme v skutočnosti na duchovné dary –BOHATÍ.

Mária Oľga Hladíková, Zohor, november 2022

Mária Simma nazýva duše v očistci úbohé duše.

7 . novembra, v deň slávnosti Všetkých svätých dominikánskej rodiny, sme sa spoločne modlili na Petržalskom cintoríne, za úbohé duše našich rodín a prosili sme, aby sa čím skôr mohli večne radovať v objatí Božej Lásky.

Modlitba za najzanedbávanejšie duše v očistci.

Mária Simma

Ježišu, pre agóniu zo smrti, ktorú si podstúpil v Getsemanskej záhrade,

pri bičovaní

a tŕním korunovaní,

na ceste na Golgotu,

pri svojom ukrižovaní

a pri svojej smrti,

zmiluj sa nad dušami v očistci

a najmä nad tými, ktoré sú úplne zabudnuté.

Vysloboď ich z ich trpkých bolestí,

povolaj ich k sebe

a objím ich vo svojom náručí v Nebi. Amen.

Naša Mária Timoteja sa v posledných rokoch nemohla osobne zúčastniť stretnutí Spoločenstva Kráľovnej rodiny, preto vymyslela modlitbovú a telefonickú púť lásky nášho SKr.

Nech je táto Púť lásky vyjadrením úcty Menu Mária našej Kráľovnej rodiny.

(V kočiari je Šarlotka za ktorej záchranu života sme sa modlili vo februári 2021.)

.

List ženám sv. Jána Pavla II.

1. „Každej z Vás a všetkým ženám sveta zasielam tento list, ako znamenie účasti a vďačnosti v čase, keď sa približuje IV. Svetová konferencia o žene, ktorá sa bude konať v septembri v Pekingu. Chcem predovšetkým vyjadriť moje živé ocenenie Organizácii spojených národov, že rozvinula túto iniciatívu, ktorá má tak veľký význam. Aj Cirkev chce ponúknuť svoj príspevok na obranu dôstojnosti úlohy a práv žien, nielen prostredníctvom špecifického príspevku oficiálnej delegácie Svätej Stolice k prácam v Pekingu, ale i tým, že bude hovoriť priamo do srdca a do duše (mysli) všetkých žien. Nedávno ma navštívila generálna sekretárka konferencie pani Gertruda Mongella a pri tej príležitosti som jej odovzdal posolstvo, v ktorom sú zhrnuté niektoré body príslušného učenia Cirkvi. Je to posolstvo, ktoré prekračuje hranice bezprostredného podnetu, ktorý ho vyvolal a otvára sa všeobecnejšiemu pohľadu na postavenie a problémy žien a dáva sa do služby ich veci v Cirkvi a v súčasnom svete. Preto som rozhodol, aby bol list zaslaný všetkým biskupským konferenciám, aby sa dosiahlo čím väčšie rozšírenie.

S odvolaním sa na to, čo som napísal v tomto dokumente, chcel by som sa teraz obrátiť priamo ku každej žene, aby som s ňou uvažoval o jej problémoch a vyhliadkach postavenia žien v našej dobe. Chcem sa pritom zvlášť zamerať na zásadnú tému dôstojnosti a práv žien vo svetle Božieho Slova. Východiskom tohto ideálneho dialógu môže byť len vďaka. Cirkev – ako som napísal v apoštolskom liste Mulieris dignitatem – by rada prejavila vďaku Najsvätejšej Trojici za „tajomstvo ženy“, za každú ženu, za to, čo tvorí mieru jej ženskej dôstojnosti, za veľké diela Božie, ktoré sa uskutočnili cez ľudské dejiny v nej a skrze ňu“ /č. 31/

2. Ďakujem Pánovi za jeho plán o povolaní a poslaní ženy vo svete, ktoré sa tiež stáva konkrétnym a priamym poďakovaním ženám a každej žene za to, čo predstavuje v živote ľudstva.

Ďakujem Ti žena – matka, ktorá sa v radosti i v bolesti jedinečnej skúsenosti stávaš materským lonom človeka, ktorá si pre prichádzajúce dieťa na svet Božím úsmevom, ktorá vedieš jeho prvé kroky, ktorá sa o neho staráš pri jeho dospievaní a stávaš sa tiež oporným bodom na jeho ďalšej životnej ceste.

Ďakujem Ti žena – manželka, ktorá neodvolateľne spájaš svoj osud s mužovým vo vzťahu vzájomnej oddanosti, v službe spoločenstva a života.

Ďakujem Ti žena – dcéra a žena – sestra, ktorá vnášaš do rodinného prostredia a do celého života spoločnosti bohatstvo svojho jemnocitu, svojej intuitívnej vnímavosti, svojej nezištnosti, svojej veľkodušnosti a svojej vytrvalosti.

Ďakujem Ti, pracujúca žena, pracujúca vo všetkých oblastiach spoločenského, hospodárskeho, kultúrneho a politického života, pre Tvoj nenahraditeľný prínos, ktorý poskytuješ k vybudovaniu kultúry, schopnej spájať rozum i cit k porozumeniu života, stále otvoreného zmyslu pre „tajomstvo“, k vytváraniu hospodárskych a politických štruktúr bohatších na ľudskosť.

Ďakujem Ti, žena, len za to, že si žena. S vnímavosťou vlastnou tvojej ženskosti, obohacuješ pochopenie sveta a prispievaš k plnej pravde ľudských vzťahov.

3. Viem však, že vďaka nestačí. Žiaľ sme dedičia nesmiernych negatívnych dejinných vplyvov, ktoré vo všetkých dobách a na každom mieste sťažujú cestu žene, ktorej bola upieraná jej dôstojnosť, jej prednosti boli znetvorované, ktorá bola často vylučovaná alebo zotročovaná. To často bránilo žene zostať sama sebou a ochudobnilo to celé ľudstvo o pravé duchovné bohatstvo. Iste by nebolo ľahké poukázať na vyhranené zodpovednosti, lebo treba brať do úvahy silu kultúrnych návykov, ktoré cez storočia vytvárali mentalitu a inštitúcie. Keď však pritom nikdy nechýbala, zvlášť v určitých historických súvislostiach, objektívna zodpovednosť nemalého počtu synov Cirkvi, úprimne to ľutujem. Táto ľudskosť nech sa stane v celej Cirkvi, podnetom k úsiliu o obnovenú vernosť evanjeliovej inšpirácii, ktorá práve v otázke oslobodenia žien od akejkoľvek formy zneužívania a poroby, má stále aktuálne posolstvo, vyvierajúce zo života samého Ježiša Krista. Nedbajúc na vtedajšie predpisy, mal stále otvorený postoj k ženám, plný úcty, prijatia a nežnosti. Týmto spôsobom si v žene ctil dôstojnosť, ktorú má stále v Božom pláne a v Božej láske. Keď sa pozeráme na Krista na konci druhého tisícročia, samovoľne nám prichádza na myseľ otázka: Koľko z Jeho posolstva sa doposiaľ prijalo a uskutočnilo?

Áno, je načase sa pozrieť s odvahou do minulosti a s otvoreným priznaním zodpovednosti sa pozrieť na celé dejiny ľudstva, o ktoré sa aj ženy pričinili a iste nie v menšej miere ako muži a často v obtiažnejších podmienkach. Zvlášť myslím na ženy, ktoré milovali kultúru a umenie a venovali sa im, hoci začínali v menej výhodných podmienkach, často vylúčené z rovnocennej výchovy, vystavené podceňovaniu, zneužívaniu, ba popieraniu ich intelektuálneho prínosu. O mnohostrannom pôsobení žien v histórii sa dá len veľmi málo zistiť vo vedeckých dejinách. Našťastie, hoci čas pochoval dokázateľné stopy toho pôsobenia, nedá sa prehliadnuť jeho blahodárne prúdenie v miazge života, ktoré utvára život generácií, striedajúcich sa až do našej doby. Voči tomu veľkému a nedoceniteľnému ženskému prínosu má ľudstvo veľký dlh. Koľko žien bolo a doposiaľ je cenených viac pre svoj telesný vzhľad, než pre schopnosti, odbornosť, pre diela ich inteligencie, pre bohatstvo ich jemnocitu a konečne pre samotnú dôstojnosť ich bytia.

4. A čo povedať o prekážkach, ktoré v toľkých častiach sveta doposiaľ bránia ženám zapojiť sa do spoločenského, politického a hospodárskeho života? Len si pomyslime, ako je často dar materstva, ktorému ľudstvo vďačí za svoje prežitie, trestaný, namiesto toho, aby bol odmenený. V tom smere treba vykonať ešte mnoho, aby žena a matka nebola diskriminovaná. Je nutné dosiahnuť všade rovnosť práv osoby, rovnakej odmeny za rovnakú prácu, ochranu pracujúcej matky, spravodlivý postup v kariére, rovnosť medzi manželmi v rodinnom práve, uznanie všetkého, čo je spojené s právami a povinnosťami občana v demokratickom systéme.

Ide o akt spravodlivosti, ale tiež nutnosti. Súčasne ťažké problémy budú v budúcej politike stále viac riešiť ženy: spomenieme vysťahovalectvo, sociálne služby, eutanáziu, drogy, zdravotnícku starostlivosť, ekológiu, atď. Vo všetkých týchto oblastiach sa silnejšia prítomnosť ženy ukáže cennou, lebo prispeje k vytváraniu rozporov spoločnosti, založenej len na obyčajnom meraní výkonu a produktivity a bude si vynucovať založenie nových systémov v smere poľudštenia sveta. A práve v tom sa rysuje „civilizácia lásky“.

5. Pri pohľade na jeden z najchúlostivejších aspektov žien vo svete, ako by sa dalo nespomenúť na dlhú a pokorujúcu históriu, tak často „neverejného“ násilia, páchaného na ženách v oblasti sexuality? Na prahu tretieho tisícročia nemôžeme zostať ľahostajní k tomuto problému a rezignovať. Je načase s celou rozhodnosťou odsúdiť formu sexuálneho násilia, ktorého predmetom sú často ženy a vytvárať zákonné prostriedky k ich obrane. V mene úcty k osobe musíme verejne odsúdiť rozšírenú hedonistickú a predajnú kultúru, ktorá podporuje systematické vykorisťovanie sexuality tým, že vovádza i mladé dievčatá do mravne skazeného prostredia, aby predávali svoje telo.

Akú vážnosť si zasluhujú ženy, ktoré tvárou tvár takým zvrátenostiam s hrdinskou láskou k svojmu dieťaťu prijímajú tehotenstvo, do ktorého sa dostali znásilnením. K tomu často dochádza žiaľ nielen pri vojnových konfliktoch, ale tiež i v podmienkach blahobytu a pokoja, skazených kultúrou požívačnej bezuzdnosti, v ktorej často bujnejú i sklony mužskej agresivity. V takých podmienkach rozhodnutie sa pre umelý potrat, ktorý je stále ťažkým hriechom, je zločinom, ktorý treba pripísať mužovi a spolupáchateľstvo viac prostrediu, než zodpovednosti ženy.

6. Moja vďaka ženám sa takto stáva naliehavou výzvou, aby všetci, ale najmä štáty a medzinárodné inštitúcie, urobili všetko, čo je nutné preto, aby sa ženám vrátilo plné rešpektovanie ich dôstojnosti a ich úloh. V tejto súvislosti chcem prejaviť svoj obdiv ženám dobrej vôle, ktoré sa venovali obrane dôstojnosti ženy, a to tým, že vybojovali spoločenské, hospodárske a základné politické práva a najmä tým, že začali túto iniciatívu už v dobe, kedy také úsilie bolo považované za priestupok, za znak nedostatočnej ženskosti, za prejav exhibicionizmu, ba dokonca za hriech.

Ako som napísal tohto roku v posolstve k Svetovému dňu mieru, keď sa pozeráme na veľký proces oslobodzovania ženy, môžeme povedať, že „to bola ťažká a zložitá cesta, a tiež nie vždy bez omylov, ale celkove pozitívna, aj keď ešte nie je dotiahnutá dokonca kvôli toľkým prekážkam, ktoré naďalej existujú v rôznych častiach sveta: aby žena bola uznávaná, rešpektovaná a vážená pre svoju osobitnú dôstojnosť“ (č.4).

Na tejto ceste treba pokračovať. Som však presvedčený, že tajomstvo ako rýchlo prejsť túto cestu k plnému rešpektovaniu ženskej totožnosti, nespočíva len v tom, že sa odsudzujú diskriminácie a nespravodlivosti, i keď aj to je potrebné, ale tiež v účinnom a dobre rozmyslenom rozvojovom pláne, ktorý sa bude týkať všetkých oblastí života ženy, začínajúc od obnoveného a všeobecného uvedomenia si jej dôstojnosti. Napriek rozličným historickým vplyvom nás k uznaniu tejto dôstojnosti privádza sám rozum, ktorý objavuje Boží zákon vpísaný do srdca každého človeka. Predovšetkým však Božie slovo nám umožňuje jasne spoznať radikálny antropologický základ dôstojnosti ženy tým, že nám na ňu poukáže v Božom pláne s ľudstvom.

7. Dovoľte teda, milované sestry, aby som spolu s vami premeditoval úchvatnú stránku Biblie, ktorá rozpráva o stvorení človeka a hovorí veľmi veľa o vašej dôstojnosti a o vašom poslaní vo svete.

Kniha Genezis hovorí o stvorení človeka spôsobom poetickým a symbolickým, ale hlbokou pravdou v reči: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ /Gn 1,27/. Stvoriteľský Boží čin sa rozvíja podľa presného plánu. Predovšetkým je povedané, že človek bol stvorený „na Boží obraz a podobu“ (por. Gn 1,26). Je to formulácia, ktorá hneď objasňuje zvláštnosť človeka v celom diele stvorenia. Potom sa rozpráva, že ich od počiatku stvoril ako „muža a ženu“ (Gn 1,27). Sväté Písmo samo podáva výklad tejto informácie. Človek, hoci je obklopený nespočetnými tvormi viditeľného sveta, uvedomuje si, že je sám (Gn 2,18). Boh zasahuje, aby mu pomohol dostať sa z tejto osamelosti: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). Do stvorenia ženy je teda vpísaná od začiatku zásada pomoci. Treba si všimnúť, že tu neide o jednostrannú pomoc, ale o vzájomnú. Žena je doplnením muža, ako je muž doplnením ženy: žena a muž sa vzájomne dopĺňajú. Ženskosť a mužskosť tvoria „ľudské“ a dopĺňajúce sa, ale rozdielnym spôsobom. Keď hovorí kniha Genezis o „pomoci“, nevzťahuje ju len na oblasť konania, ale tiež na oblasť bytia. Ženskosť a mužskosť sa vzájomne dopĺňajú, a to nielen po telesnej a duchovnej stránke, ale i po stránke ontologickej. A len vďaka dvojitosti mužského a ženského sa naplno uskutočňuje to ľudské.

8. Keď Boh stvoril muža a ženu, povedal im: „Naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1,28). Nedáva im len moc plodiť, aby ľudský rod trval v čase, ale zveruje im i zem, ako poslanie tým, že ich zväzuje, aby zodpovedne spravovali jej zdroje. Človek, ako rozumná a slobodná bytosť je povolaný premeniť tvárnosť zeme. Pri tejto úlohe, ktorá je v podstatnej miere dielom kultúry, majú od počiatku rovnakú zodpovednosť ako muž, tak i žena. V ich manželskej a plodivej vzájomnosti, v ich spoločnej úlohe ovládnuť a podmaniť si zem, neodzrkadľujú muž a žena nejakú statickú a nivelizujúcu rovnosť, ale tiež nevyjadrujú ani nejaký priepastný rozdiel či veľký konflikt. Ich najprirodzenejší a Božiemu plánu zodpovedajúci vzťah je jednota obidvoch, to znamená na vzťahu založená jednota v dvojici, ktorá umožňuje každému prežívať medziosobný vzťah ako obohacujúci a zodpovedný dar.

Tejto jednote dvoch Boh nezveril len dielo plodenia a život rodiny, ale tiež vlastné budovanie dejín. Keď sa počas roku rodiny, ktorý sa slávil v roku 1994, sústredila pozornosť na ženu ako matku, tak Pekingská konferencia poskytuje ďalšiu príležitosť znovu si uvedomiť mnohostranný prínos ženy pre život celej spoločnosti a národov. Ide predovšetkým o duchovný a kultúrny prínos, ale tiež o spoločensko-politický a hospodársky. Rôzne úseky spoločnosti, štáty, národné kultúry a nakoniec pokrok celého ľudského rodu v mnohom dlhuje veľkému prínosu ženy.

9. Obyčajne sa pokrok meria podľa vedeckých a technických kategórii a tiež z tohto hľadiska nechýba prínos žien. Ale to nie je jediný rozmer pokroku a nie je ani hlavný. Omnoho dôležitejší sa ukazuje rozmer spoločensko-etický, ktorý sa týka ľudských vzťahov a duchovných hodnôt. V tomto rozmere, ktorý sa často rozvíja bez hluku, počnúc od každodenných vzťahov medzi osobami, zvlášť v rodine, je spoločnosť v mnohom dlžná „géniu ženy“.

V tejto súvislosti by som rád vyjadril zvláštnu vďaku ženám, ktoré okrem rodiny pracujú vo výchovnej práci: v jasliach, školách, univerzitách, v rôznych ústavoch, vo farnostiach, spolkoch a hnutiach. Všade, kde je potrebné vzdelávanie a výchovná práca, môžeme zistiť veľkú ochotu žien nezištne sa obetujúcich a venujúcich sa ľudským vzťahom, zvlášť pre tých najslabších a najbezbrannejších. Pri tejto práci žena vykonáva niečo ako citové, kultúrne a duchovné materstvo, ktoré pre svoj blahodárny vplyv na rozvoj osoby a pre budúcnosť spoločnosti má skutočne nedoceniteľnú hodnotu. A ako by som sa tu nezmienil aj o svedectve toľkých katolíckych žien a toľkých ženských rehoľných spoločností, ktoré si zvolili práve výchovu detí, dievčat a chlapcov za svoju hlavnú službu? Ako sa nepozerať s vďačnosťou na všetky ženy, ktoré pracovali a naďalej pracujú v zdravotnej službe, a to nielen v prostrediach dobre organizovaných zdravotníckych zariadení, ale tiež často vo veľmi zlých podmienkach v najchudobnejších krajinách sveta a tak vydávajú svedectvo ochoty, ktorá nezriedka hraničí až s mučeníctvom?

10. Preto, milé sestry, je mojím prianím, aby sa premýšľalo so zvláštnou pozornosťou o téme „génia ženy“, nielen aby sa v ňom rozoznávali rysy presného Božieho plánu, ktorý je nutné prijať a dodržiavať, ale tiež aby sa mu poskytol aj dostatočný priestor v živote celej spoločnosti, aj v cirkevnom živote. Práve touto témou som sa už zaoberal z príležitosti Mariánskeho roku a mohol som o ňom dôkladne napísať v apoštolskom liste „Mulieris dignitatem“, ktorý bol uverejnený v roku 1988. Tohto roku z príležitosti Zeleného štvrtka som chcel v liste, ktorý zasielam kňazom, ideálne nadviazať na „Mulieris dignitatem“, keď som ich vyzval, aby sa zamýšľali nad významom úlohy, ktorú zohráva žena v ich živote, a to ako matka, ako sestra ako spolupracovnica v apoštolskej práci. Toto je ďalší rozmer – odlišný od toho manželského, ale tiež dôležitý – rozmer pomoci, ktorú podľa knihy Genezis je žena povolaná poskytovať mužovi.

Cirkev vidí v Márii zvrchovaný výraz ženského génia a nachádza v Nej prameň nevyčerpateľnej inšpirácie. Mária sa označila za „služobnicu Pána“ (Lk 1,38). A pre poslušnosť k Božiemu Slovu prijala svoje výsadné, ale nie ľahké povolanie manželky a matky nazaretskej rodiny. Tým, že sa dala do služby Bohu, dala sa tiež do služby ľuďom – službou lásky. Práve táto služba jej umožnila uskutočniť vo svojom živote skúsenosť tajomného, ale autentického „kraľovania“. Nie náhodou je vzývaná ako „Kráľovná neba a zeme“. Tak ju vzýva celé spoločenstvo veriacich, tak ju vzývajú mnohé národy a kmene. Jej „kraľovaním“ je služba. Jej služba je kraľovanie. Tak by sa mala chápať autorita ako v rodine a v spoločnosti, tak i v Cirkvi. „Kraľovanie“ zjavuje základné povolanie človeka, ktorý je stvorený podľa obrazu Toho, ktorý je Pánom neba a zeme a ktorý je povolaný, aby bol v Kristovi adoptívnym dieťaťom. Človek je jediný „tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“, ako učí Druhý vatikánsky koncil, ktorý dodáva, že človek „nemôže sám seba opravdivo nájsť, iba v opravdivom darovaní seba samého“ (Gaudium et spes, č. 24).

V tom spočíva materské „kraľovanie“ Panny Márie. Pretože bola celým svojím bytím darom pre Syna, stáva sa tiež darom pre synov a dcéry celého ľudského rodu tým, že vyvoláva hlbokú dôveru u toho, kto sa k nej obracia, aby sa jej dal viesť na ťažkých životných cestách k svojmu konečnému, večnému určeniu. K tomuto konečnému cieľu dospeje každý cez rôzne etapy svojho povolania, je to cieľ, ktorý usmerňuje ako pozemské úsilie muža, tak i ženy.

11. V tejto službe, – ktorá, keď je vykonávaná slobodne a vo vzájomnej láske, vyjadruje pravú „kráľovskú dôstojnosť“ človeka – je možné prijať bez nevýhodných následkov pre ženu aj istú rozmanitosť úloh, a to za predpokladu, že tento rozdiel nie je výsledkom svojvoľnej diktatúry, ale vyviera zo zvláštnosti mužského a ženského bytia. Ide o tematiku so špecifickým uplatnením aj vo vnútri Cirkvi. Kristus slobodným a zvrchovaným rozhodnutím, ktoré je dosvedčené v evanjeliu a v neustálej cirkevnej tradícii – iba mužom zveril, aby boli „ikonou“ jeho tváre „pastiera“ a „ženícha“ Cirkvi skrze vykonávanie služobného kňažstva. To však nič nezmenšuje úlohu žien, ako aj tých ostatných členov Cirkvi, ktorí neboli poverení posvätnou úlohou, lebo všetci majú dôstojnosť „všeobecného kňažstva“, ktorý má svoje korene v krste. Také rozlíšenie úloh sa nesmie vysvetľovať vo svetle funkčných pravidiel ľudskej spoločnosti, ale podľa zvláštnych meradiel sviatostnej ekonómie, alebo ekonómie znamenia, ktorú Boh slobodne zvolil, aby bol medzi ľuďmi viditeľne prítomný.

Nakoniec práve v tejto línii ekonómie znamenia, aj mimo sviatostnej oblasti, nemá ženskosť žitá podľa vzoru Panny Márie len nejaký význam. Totiž v „ženstve“ veriacej ženy a zvlášť ženy „zasvätenej“, je akýsi druh imanentného proroctva, silného nevokatívneho symbolizmu, môže sa povedať aj výstižná „podobnosť“, ktorá sa naplno uskutočňuje v Márii a dobre vyjadruje samo bytie cirkvi, ako zasväteného spoločenstva bezvýhradnosti „panenského“ srdca, aby bola „nevestou“ Krista a „matkou“ veriacich. Z tohto „ikonického“ hľadiska, vzájomného doplňovania úloh muža a ženy sú lepšie osvetlené dva rozmery cirkvi: „mariánsky a apoštolsko -petrovský“.

Na druhej strane – ako som to pripomenul kňazom v tohtoročnom liste k Zelenému štvrtku – služobné kňažstvo v Kristovom pláne „nie je výrazom panovania, ale služby“ (č.7). Je to naliehavá úloha cirkvi pri jej každodennom obnovovaní sa vo svetle Božieho Slova, aby sa stále jasnejšie prejavovala, či už pri rozvíjaní ducha spoločenstva a rešpektovaní nespočetných osobných a komunitných chariziem, ktoré Duch Boží vzbudzuje k budovaniu kresťanského spoločenstva a k službe ľuďom.

V tomto širokom priestore služby pozná cirkevná história „génia ženy“ v týchto dvoch tisícročiach, i napriek mnohým škodlivým vplyvom, ktoré videla, – ako z jej stredu vyrastajú ženy prvoradej veľkosti, ktoré zanechali vo svojej dobe hlboké a blahodárne stopy. Myslím tu na dlhý rad mučeníc, svätíc a mimoriadnych mystičiek. Zvlášť myslím na svätú Katarínu Sienskú a svätú Teréziu z Avily, ktorým v blahej pamäti pápež Pavol VI. udelil titul cirkevných učiteliek. A veru nedá sa zabudnúť a nespomenúť toľké ženy, ktoré na základe svojej viery vybudovali diela mimoriadneho sociálneho významu, najmä pre tých najbiednejších. Budúcnosť cirkvi v treťom tisícročí iste neprestane zaznamenávať nové veľké prejavy „ženského génia“.

12. Milované sestry, vidíte, koľko dôvodu má cirkev pre svoju túžbu, aby na nadchádzajúcej konferencii v Pekingu, organizovanej OSN, bola úplne objasnená pravda o žene. Kiežby sa položil opravdivý dôraz na „génia ženy“, nielen kvôli veľkým a význačným ženám, ktoré žili v minulosti, či našim súčasniciam, ale tiež aj kvôli tým jednoduchým ženám, ktoré vyjadrujú svoje ženské nadanie v službe druhým v každodennom živote. Veď práve v ich oddanosti druhým v dennom živote, žena najlepšie rozumie hlbokému poslaniu svojho života, ona možno viac než muž vidí človeka, lebo ho vidí srdcom. Vidí ho nezávisle na rôznych ideologických, či politických systémoch. Vidí ho v jeho veľkosti i v jeho ohraničení a snaží sa mu vychádzať v ústrety a pomáhať mu. Týmto spôsobom sa v dejinách uskutočňuje základný plán Stvoriteľa a neustále vystupuje na Božie svetlo krása ženy v rozmanitosti jej povolania a to nielen telesná krása, ale predovšetkým duchovná – ktorú Boh udelil od počiatku ľudskej bytosti a najmä žene.

Zatiaľ čo v modlitbe zverujem dobré výsledky dôležitého zhromaždenia v Pekingu, povzbudzujem celé spoločenstvo cirkvi, aby tento rok využilo ako príležitosť k úprimnému vzdávaniu vďaky Stvoriteľovi a Vykupiteľovi sveta za dar tak veľkého dobra, akým je ženskosť, ktorá patrí v rôznych výrazoch k základnému dedičstvu ľudstva a cirkvi.

Mária, kráľovná lásky, bedlí nad ženami a nad ich poslaním v službe ľudstvu, mieru a šírenia Božieho kráľovstva!

S mojím požehnaním.

Vo Vatikáne 29.júna 1995, na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla.

pápež Ján Pavol II.

(prevzaté: Katolícke noviny, 110, 1995, č. 40, s. 1-6)