„Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa, sa nemôže narodiť nič iné iba dobro.“

Sv. Augustín (Komentár k listom sv. Jána 7, 8)

.

 Svedectvo – 40 rokov manželstva

našej M. Oľgy s manželom Jánom

 S manželom Jankom sme sa poznali od detstva. Chodili sme spolu do školy, hrali sme spolu divadlo, súperili sme, kto bude mať lepší prospech v škole.

Po ukončení ZŠ sa naše cesty stretli v Bratislave, kde on chodil na šupku, ako sa vtedy hovorilo Strednej škole umeleckého priemyslu – SŠUP a ja som chodila na Učňovskú školu Obchodnú a praxovala som na bývalom Dome obuvi, neďaleko tejto školy. Ako stredoškoláci sme boli organizovaní v SZM a spolu sme vystupovali vo folklórnom súbore Zóhran u nás v dedine. Stretávali sme sa ako mládežníci, chodili sme spolu na výlety, stretávali sme sa v klube mládeže a poriadali sme Čaj o piatej.  Nebolo to randenie, bolo to spoločné stretávanie, kde sme boli chlapci a dievčatá a spoločne sme využívali voľný čas.

Keď Janko odišiel na vojnu, naše cesty sa viac zblížili. Písali sme si, navštevovala som ho na vojne a snáď každý deň sme si telefonovali ako sa dalo. Cez pevnú linku od mojej mamky z roboty alebo od sesternice, ktorá pracovala na pošte a mala telefón takmer zadarmo. Po roku vojny Jankovi zomrel nešťastnou náhodou otec. Mal iba 48 rokov a pre všetkých to bola veľká rana. Janko sa vrátil z vojny a spolu so sestrou, ktorá je mladšia, žili so svojou mamkou v domčeku, ktorý si postavili rodičia. My máme domček neďaleko, tak povediac za rohom. Čiže keď prišiel Janek z vojny, prebehol ku nám v papučiach. A tak sme si povedali, že keď máme byť spolu, tak sa zoberme a budeme bývať spolu a keď Pán Boh dá, spolu vychováme deti.

Svoje ÁNO pred Bohom a ľuďmi sme si povedali 2. októbra na sviatok Anjelov strážnych v roku 1982, v kostole sv. Margity Antiochijskej v Zohore a sobášil nás náš dlhoročný rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár.  Obaja sme mali 23 rokov.  Vtedy sme však ani netušili, že budeme tak veľmi našich Anjelov strážnych zamestnávať.

Bývame dodnes v mojom rodičovskom dome. Keď sme sa zobrali, žil ešte aj môj dedko. Čiže v jednom domčeku sme bývali tri generácie. Mamka a otec cez deň chodili do práce a po večeroch a v noci ako sa dalo, šili, prešívali, opravovali šaty. Boli krajčíri, síce nevyučení, ale na dedine si veľmi pochvaľovali lebo nebolo toľko šiat a využívali sa staré šaty, ktoré sa prešívali a hneď boli nové.

Ja som sa nedostala pre posudok /chodila som na hodiny náboženstva/, v čase vlády komunistickej strany, na strednú školu i keď som bola celých 9 rokov vyznamenaná. Takže som navštevovala Učňovskú školu obchodnú, ale na školu som nezanevrela. Urobila som si večernú Ekonomickú strednú školu s maturitou a po maturite som nastúpila na Vysokú školu Ekonomickú v Bratislave, ktorú som tiež robila popri zamestnaní.

Takže počas našej svadby som bola ešte študentkou VŠE.  Sedem mesiacov po svadbe sa nám narodil syn. Nebolo to ľahké ani pre jedného. Janko pracoval na polovičný úväzok ako redaktor vo viacerých vydavateľstvách a v slovenskej TV a ja som zostala doma na materskej a popri tom som chodila do školy. Cez deň som sa venovala rodine, v noci učila na skúšky. Nebyť mojich rodičov, ktorí nám veľmi pomáhali, neviem ako by sme to zvládli. Aj napriek tomu, že som sa nedostala do školy kvôli kresťanskej viere a chodení do kostola, nikdy sme nezanevreli na vieru v Boha. Školu som ukončila, keď mal syn 1 rok. Po materskej, ktorá bola vtedy 2 roky, som si hľadala prácu. Lenže nikde nechceli absolventa, i keď som mala prax.

Nakoniec som sa zamestnala v ZŤS v Malackách, na oddelení zásobovania. Doma sa o syna staral Janko, ktorý v tom čase pracoval na voľnej nohe, ako výtvarník-umelec. Dlho som však v ZŤS nepracovala. Čakali sme druhé dieťatko a tak po 14 mesiacoch po nastúpení do práce, som bola znovu doma na materskej. Narodila sa nám dcéra. Vtedy som si uvedomovala oveľa viac, že nebyť mojich rodičov, neviem ako by sme to zvládli. Peňazí sme nemali veľa, ja som bola doma a tak si Janko založil živnosť a venoval sa vydavateľskej činnosti.

Náš rodinný priateľ, kňaz Ján Rybár, chcel vydávať svoje knihy a poprosil Janka, či by mu knihy nevydal. Ja som prepisovala texty a keď boli korektúry hotové, tlačili sa hárky. Cez deň starosť o rodinu a po nociach sme skladali hárky, aby sme ich mohli zadať ráno na zviazanie. No neboli to ľahké časy, ale ja hovorím, že s Božou pomocou sa všetko zvládne.

S prácou na voľnej nohe, čiže s dnešnou živnosťou však sú spojené nielen príjemné chvíle a zárobky, ale ani nás neobišla skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa tvárili že nám pomáhajú, ale v skutočnosti to bolo naopak. Janko doplatil na svoju vieru v dobro ľudí, s ktorými spolupracoval a takmer sme prišli o všetko. Stálo nás to veľa úsilia, energie, trpezlivosti, ale hlavne viery, že sa veci vyriešia a spoločne nájdeme riešenie. V čase, kedy sme riešili dôležitú životnú otázku, zomrel môj tatko, zomrel môj starší brat a narodilo sa nám tretie dieťatko, dievčatko.

Boli to roky, kedy sme nemali zárobok, mali sme na krku exekúcie a psychické problémy mojej maminky, ktorá po strate tatka a syna, ochorela na Alzheimerovu chorobu a v roku 2003 zomrela.

Ale kde je „núdza najväčšia, pomoc božia najbližšia“. Vtedy som si na materskej otvorila živnosť a ako vyštudovaná ekonómka-účtovníčka, začala som robiť doma účtovníctvo. Najprv to bola len priateľka, ktorá prevádzkovala svoj obchod a postupne sa mi naskladalo pár firiem a tiež som začala pracovať na polovičný úväzok v Základnej škole a Materskej škôlke ako personalistka-mzdárka, takže mali sme nejaké peniažky do domácnosti. Túto činnosť vykonávam dodnes. Janko začal tvoriť svoje vlastné výtvarné diela a tak sa pomaly dostal náš spoločný život do kľudnejších rokov.

Všetky deti nám pokrstil náš pán farár, ako sme mu hovorili, Ján Rybár. Keď pán farár ako 81 ročný odišiel do charitného domu v Pezinku, kde sme ho často navštevovali, našim duchovným otcom sa stal kňaz, Mons. Félix Mikula, ktorý je našim priateľom, radcom,  kňazom, ale hlavne úžasným obetavým človekom pre nás i pre celú našu rodinu dodnes.

Deti vyrástli, našli si priateľov a postupne ako sa hovorí vyleteli z hniezda. Najprv v roku 2011 syn, v roku 2012 staršia dcéra a v roku 2016 najmladšia. Postupne nás naše deti obdarili 5 rokov po sebe jedným vnúčatkom. Máme teda 5 vnúčat, traja chlapci a dve dievčatká a v januári sa najmladšej dcére s Božou pomocou narodí šieste vnúča.

Náš priateľ kňaz Félix, mi často hovorí „Olinko, vy síce nemáte veľa peňazí, ale máte obrovské bohatstvo“. Mons. Félix Mikula, bol a stále je, Boží posol pre celú našu rodinu. Takto bol súčasťou aj pri našom 40 ročnom slávení Sviatosti manželstva, pri sv. omši a obnovení si manželských sľubov.

Veľmi si vážime a ďakujeme Bohu a našim Anjelom strážnym, že nás za celých 40 rokov neopustili.

Ďakujeme Bohu a rodičom za dar života.

Ďakujeme Bohu za dar lásky od našich najdrahších, najbližších.

Ďakujeme Bohu za ľudí , ktorí nám pomáhajú a pomohli.

Prežili sme spolu 40 rokov tak ako to išlo, so svojimi radosťami i starosťami a nebyť spoločnej lásky, tolerancie, odpúšťaniu, ťažko by to tak bolo. Ale popri tom si neustále uvedomujeme, akí sme v skutočnosti na duchovné dary –BOHATÍ.

Mária Oľga Hladíková, Zohor, november 2022