TAMAMA

Spomienky zo života mamy Marty Babálovej † 23.4.2019

Marta Babálová sa narodila na svätú Luciu, 13.decembra 1930, v Bratislave. Keď
ju jej rodičia Jožko a Gustika Trnovcovci dali pokrstiť menom Marta, ani
netušili, aké výstižné meno jej dali. Zo Svätého písma vieme, že svätá Marta bola
sestrou Lazára a Márie. Svätá Marta bola veľmi starostlivá, snažila sa byť dobrou
hostiteľkou, keď ku nim do domu zavítal Ježiš.
No svätá Marta mala zmysel aj pre nadprirodzené veci. Keď zomrel jej brat
Lazár vraví Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.“ A s
akousi skrytou nádejou dodala: „Ale aj teraz viem, že čokoľvek budeš prosiť od
Boha, dá ti.“
Nasledoval krátky rozhovor, ktorý bol akousi previerkou Martinej viery. Ježiš ju
uistil: „Tvoj brat vstane (z mŕtvych).“
Marta mu odpovedala: „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.“
Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, nikdy nezomrie.
Veríš tomu?“
A ona mu odpovedala: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Syn Boží,
ktorý má prísť na tento svet.“
Naša Marta bola tiež veľmi starostlivá. Ešte ako predškoláčka pomáhala svojim
zaneprázdneným rodičom a tetám, ktoré pracovali v bratislavskom rodinnom
hostinci Lerchner. Svojho bratranca Ernstiho, ktorý bol po detskej obrne, vozila
v kočíku a s láskou ho opatrovala. Keď sa jej narodil jej druhý brat Stanislav,
takmer celá starostlivosť bola na jej pleciach. Bolo to koncom vojny v zlých
časoch, keď bol jej otec väznený, mama chorá. Kvôli zlému pôvodu nemohla po
nástupe socializmu študovať na vysokej škole. Na jar 1951 stretla svojho
manžela Marcela Babála vo Svoradovskom kostole na Palisádach. Tento kostolmagnet
vtedajšej študujúcej katolíckej mládeže komunisti neskôr samozrejme
zrušili a po niekoľkých rokoch odstránili. Spoznávali sa pomerne krátko a 15.
augusta 1951 sa zosobášili v ich kostole. Detičky im pribúdali jedno za druhým,
až sa ich počet ustálil na okrúhlom čísle 10.
Otec Marcel, neskôr vnúčatami nazývaný OTEK, veľa po nociach slúžil na
klinike pľúcnych chorôb a tuberkulózy. Okrem toho navštevoval pacientov
v domácnosti, študoval a celá ťarcha starostlivosti o deti a o domácnosť bola na
nej samotnej. Vtedy nebolo v obchodoch toľko tovaru ako dnes, nebolo dostať
detské oblečenie a obuv, všetko sa prešívalo zo starého, neboli automatické
práčky, toaletný papier, kúrilo sa v peci – bolo treba z pivnice po schodoch nosiť
uhlie, plienky vyvárať v hrnci… Napriek tomu detičky dostávali všetko potrebné
pre svoj rozvoj. Áno, vtedy ešte neboli očkovania ako dnes, takže všetci
absolvovali osýpky, mumps, kiahne… Napriek tomu bola stále o krok vpredu a
zabezpečila, aby sa deti mohli naučiť korčuľovať, lyžovať, vždy bola k dispozícii
lopta, švihadlá. Už od útleho veku sa postarala, aby sa deti vzdelávali. Do
domácnosti chodila Tante Hela na nemčinu a teta Hela na angličtinu. Všetky deti
dostali do výbavy aspoň jeden cudzí jazyk, poskytla im aj hudobné vzdelanie.
Rodina bola vždy pre mamu Martu Cirkev v malom a bol to jej celý svet.
Slovo ´všetci´ znamenalo každého jedného v popredí. Nikto nezaostával ani
neodstával. Rodinný kruh, pojal všetkých členov viacerých generácií a v jeho
strede bola mama Marta s otcom Marcelom. S pribúdajúcimi vnúčatami (35) a
pravnúčatami (44) koleso rástlo a rastie každým rokom a mama Marta bola aj
pre ďalšie detičky jej detí tou dôverne známou všadeprítomnou a ochotnou
tamamou, čo nikdy nemala prázdne ruky a poznala cestu ku každej jednej duši
zvlášť.
V rodine založila Marta detský spevácky zbor, ktorý spieval najprv koledy
v kostole u Kapucínov, neskôr sa rozrástol na dobre známy Ursus Singers.
V časoch normalizácie boli nácviky pravidelne poväčšine u Babálovcov, neskôr
sa pridali i Trizuljakovci. Priateľstvá mnohodetných rodín prerástli aj do
spoločného dovolenkovania pri mori v Bulharsku a v zime zas do
nezabudnuteľných speváckych lyžovačiek na chate vo Vlkolínci. Pravidelné boli
nedeľné futbaly v Rusovciach.
V tomto období mama Marta často pribrala do rodiny ďalšie deti a študentov,
ktorí spolu s jej rodinou strávili i vianočné sviatky, alebo dovolenky. V byte
v Bratislave fungovali pravidelné nácviky spevokolu, študentské stretká,
manželské modlitbové spoločenstvá. Cez rok sa v rodine prestriedalo mnoho
poslov z Taizé alebo z hnutia Fokoláre. Z neďalekého internátu „Nešporáku“
chodilo mnoho študentiek prepisovať na stroji cez kopiráky zakázanú
náboženskú literatúru. Bol to vtedy značný risk, no Pán držal nad domom na
Partizánskej ul.č.21 svoju ochrannú ruku.
V uvoľnených rokoch 1968 a 1969 sa spolu s pátrom Lojzkom Šaturom postarala
aj o postihnuté deti z Mokrohájskej, ktoré mikrobusom prevážala do kostola na
Kalvárii. Neskôr sa stala krstnou mamou viacerým deťom, ktoré si nevedeli nájsť
krstných rodičov.
Chatu vo Vlkolínci, ktorú manžel svojpomocne postavil, vedela využiť naplno a
s prehľadom manažérky tam vystriedala stretká a modlitbové spoločenstvá,
rádové sestričky na duchovných cvičeniach, Mariapoli, Oázu a iné, bohumilé
spoločenstvá veriacich ľudí. Vopred zabezpečila všetko potrebné, aby sa nikto zo
zúčastnených nemusel veľmi starať o prozaické záležitosti a vybavovačky. Často
i finančne podporila ľudí v núdzi a ako hovorievala, že Pán jej to mnohonásobne
odplatil.
Stále niečo vybavovala, starala sa o dobro druhých, najmä detí, alebo seniorov,
s láskou a nehou sa ujímala slabších, alebo bezbranných. Mnoho ľudí ku nej
prichádzalo poradiť sa, alebo sa len tak vyrozprávať. Pre každého si našla čas aj
rozumné a praktické riešenie daného problému. Prijala za svojho Roba
z detského domova, nevidiaceho Karola i viacerých mladých ľudí, ktorým
vybavila prácu a ubytovanie. Všetko to s ľahkosťou stíhala popri svojich
vlastných desiatich deťoch, ťažkej chorobe, opatrovaní vnúčatiek či doopatrovaní
svojich rodičov a svokry.
V období po revolúcii jej nebolo ľahostajné ani spoločenské dianie a stala sa
poslankyňou Federálneho zhromaždenia v Prahe. Angažovala sa najmä
v otázkach postavenia žien a rodiny v spoločnosti, záležalo jej na vzdelávaní detí,
ale aj dospelých, najmä v duchovnej oblasti. Spolu s manželom Marcelom, ktorý
bol aktívny v oblasti lekárskej etiky, neúnavne chodila po celom Slovensku, kde
vychovávala hlavne mladých k zodpovednému rodičovstvu vo sviatostnom
manželstve, k úcte k počatému životu a na základe bohatých skúseností dávala
účinné rady v krízových stavoch a situáciách.
Veselá a pozitívna, konštruktívna myseľ nepotrebovala študovať motivačnú
literatúru. Sem-tam dala na papier nejaké myšlienky a postrehy zo života,
skúsenosti a výchovné rady.
Jej dnes už dospelé vnúčatá spomínajú s bázňou a zároveň úžasnou hrdosťou na
svoju starú mamu. Ona poznala hodnotu „nesedenia doma“, vždy niečo pozitívne
a progresívne vymyslela a potiahla so sebou kopu ďalších ochotných a
nadšených ľudí. Nebála sa byť nekonvenčnou Babkou. V zime sa po jazere
korčuľovala a na Kolibe lyžovala s kočíkom a neskôr s vnúčatami sa v lete
surfovala na mori v Bulharsku.
Záujem mamy Marty o technológie bol tiež príťažlivý a nasledovaniahodný.
Vždy išla s dobou, a tak aj prvý rodinný mikrobus Barkas v Československu bol
jej vynálezom. Pridanou hodnotou bola vzápätí vždy nová, výkonnejšia práčka,
kamera, projektor, prenosný magnetofón, praktická umývačka riadu, neskôr
výpočtová technika, mobilné telefóny, skrátka vo všetkých technologických
inováciách bola medzi prvými praktickými užívateľmi.
Okrem tejto pracovnej stránky života, v jednote s manželom Marcelom, dávala
svojim deťom i širokému okoliu príklad veľkej dôvery k Bohu. Rodina i so
starými rodičmi pravidelne v nedeľu po prechádzke alebo po nejakom futbale
zasadla okolo stola, prečítali si stať zo Svätého písma, pomodlili sa ruženec, či
krížovú cestu. Veľa spolu viachlasne spievali.
Mama Marta veľmi zanietene šírila úctu k Božiemu milosrdenstvu a úctu k Bohu
Otcovi. Odkedy ich spoznala, túžila, aby sa úcta k nim dostala k ďalším ľuďom
ako dobrá zvesť. Bol to akoby jej testament.
Keď bola ostatné dva roky pripútaná na lôžku, veľmi si želala, aby si mladé
rodiny zachovali dobrý zvyk spoločnej modlitby. Pri posledných návštevách
vnúčat a pravnúčat z posledných síl žehnala rodičom a detičkám krížikom na čelo
a prosila Pána a našu Nebeskú Matku o ich ochranu a požehnanie.
Horlivosťou, neúnavnou snahou a vynaliezavou tvorivosťou všetko vybaviť,
zariadiť a zabezpečiť, mama, stará mama a prastará mama Marta – familiárne
TAMAMA, v úzkej spolupráci s Božou milosťou, naplnila posolstvo svojej
patrónky svätej Marty z Betánie.