Svätý Dominik na Slovensku

Veľkou milosťou pre celú dominikánsku rodinu na Slovensku bola prítomnosť relikvie nášho otca svätého Dominika – horná časť lebečnej kosti – ktorá putovala po Slovensku od 5. septembra do 2. októbra 2021. Vzácny relikviár nám požičali sestry – dominikánske mníšky – z Monte Maria v Ríme.

Posledným dňom púte relikviára sv. Dominika bolo slávnostné stretnutie dominikánskej rodiny v prvú októbrovú sobotu v národnej bazilike Patrónky Slovenska v Šaštíne za prítomnosti magistra dominikánskej rehole fr. Gerarda Timonera OP a provinciála dominikánov na Slovensku  fr. Damiána Mačuru OP.

Zamyslime sa nad popisom relikviára a meditáciou fr. Ireneja OP, ktorú sme prevzali z FB:

Relikviár je vzácny tým, že nám prináša ostatky svätého Dominika, ktoré sa nám prihovárajú svedectvom jeho života. Okrem toho sa nám chce toto umelecké dielo prihovoriť svojim symbolickým jazykom plným hlbokého významu. V týchto riadkoch by som chcel skôr priblížiť detaily prítomné na samotnom relikviári.

Základ relikviára tvorí kruh ako symbol večnosti. Pretože kruh nemá začiatok ani koniec, podobne ako Boh, ktorý je „od večnosti až na večnosť“ (Ž 103,17). Táto nekonečnosť však nie je vzdialená. Práve naopak, je sprítomnením Božieho tajomstva, ktoré sa nám odhaľuje. Vstupuje do nášho života. Dáva sa nám prijímať a tak nám dáva účasť na sebe samom, podobne ako okrúhla partikula eucharistie pri svätom prijímaní. Táto všeobjímajúcnosť Boha je základom všetkého, pretože on všetko povoláva k životu.

Na obvode tohto kruhu sú latinské slová :

laudare (chváliť)

benedicere (žehnať)

praedicare (kázať).

To, že sú tri nám pripomína Najsvätejšiu Trojicu ako prameň spoločenstva. Toto tajomstvo našej viery nás pozýva, aby sme doň vstupovali skrze vieru, nádej a lásku. No zároveň nás chce urobiť poslami, aby sme toto tajomstvo prinášali ostatným ľuďom veľmi konkrétnym spôsobom. Tak sa tieto tri charakteristiky našej rehole môžu stať nástrojmi nášho poslania.

Chválami – modlitbou sme pozvaní vstúpiť do rozhovoru Otca a Syna, v Duchu Svätom. Modlitba breviára, Svätého písma, ruženca i osobnej zbožnosti, je prvým rozmerom nášho apoštolátu. Učiť sa hovoriť s Bohom a o Bohu, ako to robil sv. Dominik, a učiť tomu iných. Požehnaním sa v tomto svete rozvíja dobro a umenšuje zlo.

„Žehnajte a nepreklínajte“ (Rim 12,14). No žehnáme nie len slovom, ale každým skutkom milosrdenstva. Byť nablízku chorým, smädným, pocestným, prenasledovaným, núdznym, … a vedieť im poskytnúť nie len hmotné veci, ale aj duchovnú blízkosť, je tým vonkajším prejavom požehnania. Rovnako to je aj so skutkami duchovného milosrdenstva. Podobne bol Dominik známy svojim súcitom a láskou k chudobným.

Kázaním Ježiš pozýval ľudí na Božiu svadobnú hostinu v jeho kráľovstve, na ktorú sú pozvaní všetci, aby s ním stolovali (Mt 22,1-14). Je však potrebné byť na ňu pripravený šatom čistého svedomia a odetý v rúchu pripodobnenia sa Kristovi, či zažatými lampami. Veľkosť tejto pokory a múdrosti, ktorá odkrýva tajomstvo Božej blízkosti, bola prítomná tak v ohlasovaní Ježiša Krista, ako aj svätého Dominika. Milosť slova je veľký dar, ktorý dokáže premieňať životy.

Centrálnou je postava Dominika ako putujúceho kazateľa. Dominik je v pohybe, pripravený na ďalší krok na svojej ceste. Je oblečený v dominikánskom habite. Jednou rukou ukazuje pred seba, akoby chcel osloviť každého, kto pristúpi k relikviáru. Druhou rukou drží pútnickú palicu a knihu. Bolo o ňom známe, že stále nosil pri sebe Pavlove listy a Matúšovo evanjelium. V tomto evanjeliu svätopisec zachytáva viac Ježišove učenie a slová, a tak predkladá poslucháčom aj model Ježiša, ohlasovateľa radostnej zvesti. Svätcova tvár je pokojná a sústredená, ako by chcela dať zakúsiť človeku, ktorý sa postaví pred neho, že na ničom inom v tej chvíli nezáleží, iba na stretnutí medzi daným jednotlivcom a Dominikom. Z kanonizačného spisu sú známe svedectvá ľudí, že si dlho uchovávali spomienky na stretnutie s Dominikom. Boli to okamihy milosti. Jeden zo svedkov hovoril, že ho všetci mali radi, pretože on mal všetkých rád.

Okolo postavy svätca sa vinú akoby tri stuhy. Pri dotyku s podstavcom sa stáčajú v jemnej noblese. No na ich opačnej strane sa z nich stávajú pevné stĺpy, na ktorých je ukotvená samotná relikvia a ďalšie symboly. Je tým nádherne znázornené to, čo už dávno opísal prorok Ozeáš vo svojom texte: „Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho.“ (Oz 11,4) Boha sa nedá zmocniť pevným stiskom. Boh si nás priťahuje porozumením, láskou, poznaním v jemnom dotyku inšpirácie, zjavenia a milosti. No hoci sa tento dotyk môže zdať krehký a niekomu i neistý a nestabilný, predsa to, čo sa zasieva v semenách horčičného zrna, dokáže vyrásť v strom, v ktorom hniezdia nebeské vtáky. Takto aj Dominikova viera a láska rástla v skúsenosti ľudskej krehkosti a neistoty, ale aj v momentoch odpovedí na Božie vnuknutia a povolanie. Posilňovaný Božím požehnaním a milosťou dozrelo v ňom pevné odhodlanie a úmysel založiť Rehoľu kazateľov.

Celý relikviár je zdobený dvoma farbami – modrou a bielou. Biela, ako farba čistoty, je blízko podstavca, ako najčistejšieho tajomstva samotného Boha. Zároveň je tiež pri nohách Dominika, aby poukázala na jeho čistotu, ktorá sa na mnohých obrazoch znázorňuje v podobe bielej ľalie. Svätec si sám vyvolil život evanjeliových rád: chudoby, čistoty a poslušnosti, vstupom k regulovaným kanonikom. A zakorenenie sa v tomto štýle života ho sprevádzalo celou jeho životnou púťou. Jeho snaha o čistotu srdca nestála v protiklade k čistote tela. Práve naopak, celý jeho aktívny život je popretkávaný jednotlivými stretnutiami, ale aj mnohoročným sprevádzaním komunít žien. Čistota má svoju telesnú podobu, no ako už Ježiš pozýval k čistote srdca, tak aj Dominik očisťoval svoje srdce, aby kráčal vo svetle. Modrá farba je na troch miestach. Je pod nohami svätca a medzi tajomstvom Boha. Je na šípkach upriamujúcich našu pozornosť na samotnú relikviu. A je na vrchole stvárňujúcom zemeguľu.

Modrá je mariánska farba. Na podstavci je zachytená preto, aby sme podobne ako Mária, s láskou prijali Božie Slovo. Okamih vtelenia bol pre Dominika a dominikánsku tradíciu podobne dôležitý, ako okamih Veľkonočných udalostí. Veď ide o jedno a to isté tajomstvo. Preto viera nemôže zostať iba na rovine naučených právd, ale je povolaná stále nanovo v našich životoch prechádzať tou premenou Slova, ktorá sa túži stať telom, s našim súhlasom a spoluprácou. Šípky i zemeguľa obkolesujú Dominika modrou farbou od hora, po bokoch až na spodok diela. Modrá farba tak okolo neho vytvára akoby Máriin plášť. Jedna príhoda hovorí o svätom Dominikovi, že keď prišiel do neba, nestretol tam žiadneho spolubrata dominikána a bol z toho smutný. No keď Mária poodhalila svoj ochranný plášť, uvidel tam celú dominikánsku rodinu, zahrnutú zvláštnou starostlivosťou samotnej Ježišovej matky.

Najvyššiu časť relikviára tvoria dva symboly – zemeguľa a hviezda. Tieto dva symboly majú súvis s dvoma snami, videniami. Prvé videnie spomína blahoslavený Jordán Saský v knihe Libellus – kde hovorí o blahoslavenej Jane, matke svätého Dominika, ktorá pri očakávaní narodenia svojho dieťaťa mala sen, v ktorom videla malého psíka s horiacou fakľou, ako zapaľuje celý svet. Samotný autor knihy interpretuje tento výjav biblickým jazykom, spojeným s narodením Krista. Že očakávané dieťa sa stane svetlom na osvietenie pohanov. Podobne aj ďalší magister rehole, blahoslavený Humbert de Romans, hovorí o videní, ktoré mála krstná matka pri krste Dominika. Videla na jeho čele hviezdu, ktorá svojím svetlom zaplavuje celý svet. Podobne ako ranná hviezda, hoci svieti ešte za tmy, je predznamenaním príchodu nového dňa, aj Dominik bude prinášať svetlo tým, čo sedia vo tme a tôni smrti. Takto ostatne spomínané symboly vytvárajú dojem majáku, miesta z ktorého vychádza svetlo, aby všetkým pocestným vlialo nádej príchodu do bezpečného prístavu. A sú to práve svetlo a nádej, ktoré sú jedny z dôležitých atribútov Dominikovho počatia, života i narodenia pre nebo, dies natalis, ktorý práve slávime.

Nech táto milosť, že môžeme privítať relikviár svätého Dominika na Slovensku, je pre nás príležitosťou duchovnej obnovy, kedy necháme prehovoriť životný príbeh svätca i jazyk symbolov relikviára, aby sme z toho posvätného ticha načerpali a mohli priniesť našu osobnú odpoveď na jeho príhovor. A tak aby tajomný dialóg Slova dýchal životom vo všetkých okamihoch stretnutí.

Irenej Maroš Fintor OP