Božia služobnica Žofia Bosniaková
2.6.1609 - 28.4.1644
Patrónka: SKr

Žofia Bošňáková (Bosniaková) pochádzala z rodu Bošňákovcov, korene ktorého siahajú do juhoslovanskej Bosny. Kroky príslušníkov tohto rodu pod vplyvom nájazdov Turkov smerovali do Slovinska, kde uhorský kráľ Ľudovít II. potvrdil Jakubovi Bošňákovi dávne výsady jeho rodu. Napokon sa Bošňákovci usídlili v Bratislavskej a Nitrianskej stolici. 27. 8. 1554 panovník Ferdinand I. potvrdil Marekovi Bošňákovi privilégia rodu novou erbovou listinou. Vnukom Mareka Bošňáka bol potomok jeho syna Ondreja a Kataríny lllesházyovej Tomáš, ktorý získal majetok v Šuranoch. Stal sa najskôr kapitánom Šurianskeho hradu a neskoršie aj fiľakovskéj pevnosti, ktorá mala počas protitureckej obrany veľký význam. V roku 1609 ho povýšili za baróna. Tomáš Bošňák sa oženil s Máriou Kenderessyovou z Hevejskej stolice vo Fiľakove 26. 2. 1605. Z tohto manželstva sa narodilo sedem detí, a to Tomáš, Štefan - neskorší nitrianský biskup, Žofia 2. júna 1609 v Šuranoch, Judita, Katarína, Anna a Magdaléna.
Žofia mala skromnú a dobrosrdečnú povahu. Ako družica sa zúčastnila v roku 1624 na svadbe Mikuláša Esterházyho a Kristíny Nyáriovej v Sučanoch, na ktorej bol prítomný aj arcibiskup Peter Pázmány. Žofia, sa ako 17-ročná vydala za baróna Michala Serényiho, ktorého otec Michal Serényi starší, bol predchodcom Tomáša Bošňáka vo fiľakovskom kapitanáte, a to od roku 1592, kedy bolo Fiľakovo vybojované späť od Turkov. Serényiovci pochádzali zo Sedmohradska a mali viaceré majetky aj na Morave. Žofia hneď po svadbe odišla na hrad Světlo v Bojkoviciach. Toto manželstvo trvalo veľmi krátko, pretože Michal Serényi na jar v roku 1626 náhle ochorel. Ťažko chorý napísal na hrade Světlo 10.3.1626 svoj testament. Pamätal v ňom aj na chudobných a bol veľmi štedrý. Je isté, že za touto jeho štedrosťou stála aj jeho manželka Žofia Bošňáková. Serényi zomrel na hrade Světlo v Bojkoviciach po 10.3.1626. Jeho manželka sa v liste z 24.5.1626 podpísala už ako vdova. V tomto liste adresovanom jej otcovi sa sťažuje, že sa palatin o nej, úbohej vdove a sirote, vyslovil nepriaznivo. List svedčí o jej povahových vlastnostiach, oddanosti do Božej vôle a o duchovnej hĺbke mladej Žofie, ktorá dala prednosť čistote vlastného svedomia pred mienkou ľudí. V tom istom roku, ako jej manžel, jej zomrela i matka. O rok neskôr, 24.4.1627, zomrel ako 22-ročný jej brat Tomáš v Kismartone. Vzhľadom na to, že jej otec občas chorľavel, Žofia sa vrátila z hradu Světlo domov.
František Wesselényi, druhý manžel Žofie Bošňákovej, bol synom Štefana a Kataríny Dersffyovej a narodil sa v roku 1605. Keď mal dva roky, zomrela mu matka. Študoval na kolégiu u jezuitov v Trnave, kde prestúpil na katolicizmus a stal sa veľkým ctiteľom Panny Márie. Už ako mladík sa zúčastnil v službách fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka protitureckých bojov. Neskôr sa stal aj členom poľskej šľachty. František Wesselényi mal dvadsaťpäť rokov, keď požiadal o ruku Žofie Bošňákovej, fiľakovského kapitána Tomáša Bošňáka. Žofia, v čase, keď sa rozhodla spojiť svoj osud s Wesselényim, bola 20-ročná vdova. Po sobáši sa jej novým domovom stala Teplička nad Váhom, kam odišla začiatkom roka 1630. Tu, v teplickom kaštieli, sa jej narodili dvaja synovia. Adam (1630) a Ladislav (1633).
Žofia neodmietala nijakú prosbu o pomoc. Osobitný ohľad brala na chudobných a trpiacich. Spolu so svojím manželom Františkom založili a vydržiavali xenodochium, čiže útulok pre chudobných.Toto xenodochium založili na počesť Sedembolestnej Panny Márie a podľa nej ho aj pomenovali. Na budove bol umiestnený kríž. Útočisko tu našli chudobní a opustení, siroty a cudzinci bez ohľadu na pôvod a príslušnosť. Útulok sa spomínal aj ako "hospitale", čiže nemocnica. Trovy liečenia hradilo takisto panstvo. Zriadili aj nadáciu v sume 1000 zlatých. Z týchto peňazí, ktoré sa aj požičiavali, plynuli úroky v prospech útulku.
Wesselénýiovci sa ako patróni štedrým spôsobom starali o potreby farnosti a kostolov na panstve. V súpise, ktorý zaznamenal teplický farár Štefan Kôstka, sú uvedené sakrálne predmety pochádzajúce priamo od Žofie Bošňákovej. Boli to dve strieborné ampulky na vodu a víno, jedna strieborná a dve medené kadidelnice, antipendium (ozdobný záves) na oltár, humerál a vyšívaný biely obrus. Žofia mala cit pre spravodlivosť a svedčí o tom jej list z 11.6.1632 Adamovi Thurzhovi, hlavnému županovi Spišskej stolice, napísaný kvôli vražde nevinného človeka.
Žofiin otec po dlhšej chorobe zomrel 19.12. 634 a o 2 roky sa musela rozlúčiť so svojou 22-ročnou sestrou Katarínou. Pri výchove svojich dvoch synov bola Bošňáková odkázaná prevažne sama na seba, pretože Františka Wesselényiho, ktorý sa po jej otcovi stal kapitánom fiľakovskej pevnosti, viazali k tomuto miestu mnohé povinnosti. Wesselényiho častá neprítomnosť a zaneprázdnenosť spôsobili aj to, že usmerňovanie hospodárenia na panstve zveril svojej manželke. Jej bol podriadený celý pansky personál ná čele so správcom panstva.
Žofia Bošňáková zomrela pomerne mladá 28.4.1644 nemala ani tridsaťpäť rokov. V tomto roku, poznačenom nepokojmi v súvislosti s povstaním Juraja Rákocziho I., jej rodina prebývala na Strečnianskom hrade. Pochovali ju na hrade Strečno pod hradnou kaplnkou. Zanechala po sebe dvoch synov, 11-ročného Ladislava a l4-ročného Adama. V tom istom roku ako Žofia, zomrel aj jej starší brat Štefan vo veku tridsaťsedem rokov.V tom čase pôsobil ako nitriansky biskup.
František Wesselényi sa 23.4.1644 za vojenské zásluhy stal grófom. V roku 1645 sa František oženil s Máriou Széchyovou, paňou Muránskeho hradu,kde krátko po sobáši býval. Neskôr sa presťahoval na Ľupčiansky hrad. Z funkcie hradného kapitána postúpil na hlavného kapitána hornouhorských vojsk. Ba v roku 1655 dosiahol najvyššiu možnú hodnosť - stal sa uhorským palatínom, najvyšším krajinským hodnostárom po cisárovi. V roku 1664 sa stal vodcom sprisahania uhorských veľmožov proti cisárovi Leopoldovi I., ktoré bolo reakciou na to, že viedenský cisársky dvor bez súhlasu krajinského snemu vo Vašvári uzavrel s Turkami nevýhodnú mierovú zmluvu. Len predčasná smrť 27.3.1667 zachránila Františka Wesselényiho pred verejnou popravou, ktorá postihla viacerých účastníkov povstania po jeho odhalení. Pochovali ho na Muráni.
Po smrti Františka Wesselényiho zdedil teplické panstvo jeho mladší syn Ladislav. Starší syn Adam zomrel mladý ešte v roku 1652. Ladislav žil do roku 1675 v teplickom kaštieli, odkiaľ odišiel do Poľska na majetky zdedené po otcovi, kvôli podozreniu, že sa zúčastnil na sprisahaní pripravovanom jeho otcom. V roku 1674 cisárske vojsko vyhodilo do povetria hrad Strečno. Zhabané panstvo v Tepličke dostali synovia cisárskeho generála Ján Jakub a Fridrich Löwenburgovci.
Nový majiteľ teplického panstva Ján Jakub Löwenburg v roku 1689 dal preskúmať zrúcaniny hradu Strečno. Podnetom k tomu boli chýry o poklade ukrytom na hrade. V ruinách rozpadajúceho sa hradu nenašli žiaden poklad, ale v krypte pod poškodenou kaplnkou medzi asi päťdesiatimi spráchnivenými rakvami a telami zosnulých objavili rakvu s neporušeným telom Žofie (po 45 rokoch od jej smrti).
Objav rakvy so zachovaným telom Žofie na Strečne, vyvolal medzi okolitým ľudom rozruch. Ján Jakub Löwenburg dal v roku 1690 narýchlo upraviť hradnú kaplnku na Strečne. Rakvu s neporušeným telom nechal postaviť na vyvýšené miesto. V roku 1690 oznámil nález neporušených ostatkov na Biskupský úrad v Nitre, kam cirkevnoprávne patrili Strečno i Teplička. Zároveň požiadal o preskúmanie tohto ľudsky nevysvetliteľného javu a upozornil na množstvo pútnikov, ktorí prichádzali k Žofiinej rakve. Takisto požiadal o dovolenie vystaviť rakvu s telom k verejnej úcte. Kedže hrad Strečno nebol obývaný, gróf Löwenburg sa rozhodol premiestniť telesné ostatky Žofie do sídla svojho panstva. A tak ich v roku 1698 dal preniesť zo strečnianskej kaplnky do krypty farského kostola v Tepličke. Tridsaťosem rokov bolo treba čakať na rozhodnutie nitrianskeho biskupa. Povolenie vystaviť telesné ostatky Žofie Bošňákovej k verejnej úcte v teplickom kostole, po dôkladnom preskúmaní okolností, dal roku 1728 biskup Adam Ladislav Erdody. Gróf Löwenburg sa postaral o dôstojný príbytok pre telesnú schránku Žofie. V rokoch 1728 - 29 dal pristaviť k severnej strane teplického kostola samostatnú priestrannú kaplnku, zasvätenú Loretánskej Panne Márii. V roku 1729 v slávnostnom sprievode preniesli ostatky Žofie z krypty kostola do novopostavenej kaplnky. Baroková rakva mala sklenené veko. Nad rakvou zavesili podobizeň Žofie, ako ju predstavoval pôvodný obraz zo Strečnianského hradu. Obraz predstavuje grófku v takmer životnej veľkosti živými farbami a v odeve jej doby. V roku 1797 Ján Illesházy, ktorý bol vo vzdialenom príbuzenstve so Žofiou, dal jej telo obliecť do pozláteného rúcha a umiestniť do novej barokovej rakvy, ako aj zvýšiť jej podstavec. Rakva s ostatkami stojí na svojom pôvodnom mieste od roku 1729 až dodnes.
Obyvatelia Tepličky nad Váhom osobitne žijú duchom Žofie Bošňákovej. Jej meno nesie jedna z ulíc obce od roku 1991 i základná cirkevná škola. Z vďačnosti za vyprosené milosti jej v roku 1994 vedľa rakvy osadili mramorovú tabuľu s poďakovaním od občanov obce Tepličká nad Váhom.
V 20. storočí sa začali ozývať hlasy, aby sa podnikli kroky pre blahorečenie Žofie Bošňákovej. V nových podmienkach náboženskej slobody na tieto výzvy odpovedal nitriansky biskup Ján Chryzostom kardinál Korec a 23.11.1997 z príležitosti posviacky obnoveného farského kostola v Tepličke nad Váhom oznámil ustanovenie diecéznej komisie pre prípravu podkladov k procesu blahorečenia. Činnosť tejto komisie prebieha dodnes a jej hlavnou náplňou je zbieranie historických písomných materiálov a podnetov.
Neporušené telo Žofie Bosniakovej sme v Tepličke nad Váhom mohli vidieť do 1. apríla 2009, kedy žiaľ, psychicky narušený človek podpálil jej rakvu. Kosti, ktoré nezhoreli, boli očistené a vložené do malej rakvy, ktorú 26. apríla 2009 žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis znovu uložil do Loretánskej kaplnky.
Žofia Bosniaková V čase, v ktorom žila, bola výnimkou, prekračovala spoločenské konvencie, aby mohla pomáhať chudobným a chorým. Je príkladom pre dnešný život. Chudobným rozdávala malé chlebíky, ktorým sa dodnes hovorí bosniaky. Mala veľkú úctu medzi ľudom aj šľachtou. Mnohí ju nazývajú sväticou.
Modlime sa:
Bože, prameň milosrdenstva, Ty si nám dal v Žofii Bosniakovej obdivuhodný príklad obetavosti v rodinnom živote a obdaril si ju nevšednou láskou k chudobným; prosíme Ťa, odmeň jej čnostný život a daj, aby sme ju mohli uctievať ako blahoslavenú. Vypočuj nás na jej príhovor a udeľ nám milosť  … (môže sa predniesť konkrétna prosba), o ktorú Ťa prosíme. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, Tvojho Syna, ktorý je Boh a s Tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
Porov.: http://dcza.sk/rok-zofie-bosniakovej-/zofia-bosniakova.html, Text zostavil: Zdenko Králik, (30.8.2011)